Už sme tuším presne tam, kde sme kedysi dávno s kolegom na ZVS (počas dvoch rokov “prázdnin”) boli vo svojej fantázii.
Do detailov sme rozoberali všelijaké životné situácie a boli sme presvedčení, že príde doba keď bude mať každý človek pridelené číslo. Meno, priezvisko, vek, pohlavie, charakterové vlastnosti, stranícka príslušnosť, vierovyznanie…
Nebude.
Budú “len” čísla…
A dnes je to už fakt. Sme “len” čísla v štatistike.
A pritom je úplne jasné, že KTO je AKÉ číslo…
Každý z nás nosí nejakú masku. Nie tú karnevalovú. Ani divadelnú. Tú obyčajnú. Ľudskú. Jednu si nasadzujeme v práci. Inú medzi priateľmi. Ďalšiu doma. Niekedy sa usmievame, aj keď nám do smiechu vôbec nie je. Inokedy hráme silných, hoci by sme sa najradšej niekomu zdôverili. Tvárime sa, že všetko vieme, všetkému rozumieme a všetko máme pod kontrolou. A pritom [...]
Pamätáte si ešte časy, keď obecný rozhlas mal hlas? Taký ten skutočný. Ľudský. Trochu zachrípnutý, niekedy ufrflaný, inokedy usmievavý… ale náš.Miestny. Dnes už v mnohých dedinách oznamy číta umelá inteligencia. Veľmi čudný, neprirodzený hlas bez emócie. Raz melie ako po troch kávach, inokedy zas spomaľuje slová tak, že človek rozmýšľa, či sa nepokazil [...]
Jedny dvere sa ráno otvárajú vždy skôr než ostatné. Ticho, opatrne, aby sa nik nezobudil. Najprv zaštrngá hrnček, potom voda v kanvici, a niekde medzi vôňou čaju, chleba a prvým svetlom nového dňa stojí mama. Človek je ešte dieťa, schovaný pod perinou, a má pocit, že rána vznikajú samé od seba. Že chlieb je vždy na stole, čaj vždy teplý a čisté tričko sa akosi [...]
Taký bordel,aký zažívame dnes pri ...
iní pochopili ... chyba je predsa ...
No, asi fakt (!) som ťa nepochopil, ...
Pár dní pred termínom sčítania ...
nepochopil si ... ale nevadí ... neprebudený... ...
Celá debata | RSS tejto debaty