JOGOVINY

Kedysi bývalo v našej miestnej reštaurácii celkom bežným zvykom spájať stoly.

Keď sa zišla väčšia partia, nikto veľmi neriešil, kto si kam sadne a či je pri stole ešte voľná stolička. Jednoducho sa chytil susedný stôl, prisunul sa k prvému, potom ďalší a prípadne ešte jeden. Často sme sedeli ako jedna rodina pri svadobnom stole. Aj keď žiadny sobáš nebol….

A čím viac ľudí prichádzalo, tým viac sa stoly posúvali.

Takmer nikto nesedával sám. Ani vo dvojici sa dlho nezostalo, pretože skôr či neskôr niekto známy prišiel, prisadol si a už sa zase posúvalo, prisúvalo a spájalo.

Neboli mobily položené pred každým človekom. Zato sa pomerne často na stole alebo vedľa neho objavila gitara, niekedy harmonika. A keď sa zišla správna zostava, po čase sa spievalo. Niekedy dobre, inokedy hlasno. A občas dokonca dobre aj hlasno. 🙂

Spájanie stolov bola úplne spontánna záležitosť. Nikto ju neorganizoval, nikto nevydával pokyny a nebolo potrebné vytvárať pracovnú skupinu pre efektívnejšie spájanie stolov.

A práve preto sa raz prihodila drobná príhoda, na ktorú si dodnes rád spomeniem.

Sedeli sme zase pri jednom z takýchto spoločných stolov, keď sa vo dverách objavili ďalší naši kamaráti. Jeden z partie ich zbadal a okamžite pochopil, že bude treba zase trochu poposúvať nábytok. Nadšene preto zavelil:

„Chalani, stojme spoly!“

Samozrejme, myslel:

„Spojme stoly!“

Ale bolo neskoro.

Od tej chvíle sme už veľmi dobre vedeli, čo znamená, keď niekto navrhne, že stojme spoly. 🙂

Je to drobná spomienka na časy, keď sa stoly spájali možno častejšie než dnes. Nechcem tvrdiť, že dnes sa už nespájajú. Určite áno. Aj dnes existujú skvelé partie, dobrí kamaráti, ľudia sa stretávajú, zabávajú, spievajú a majú sa radi.

Len mám niekedy pocit, že v globále je predsa len čosi medzi nami inak. Udržujeme si väčšie odstupy. Dodržiavame diskrétnu vzdialenosť. A … Nestaráme sa.

Máme stovky kontaktov, ale možno menej stretnutí. Vieme o sebe takmer všetko, a pritom sa niekedy jeden druhého ani nespýtame, ako sa má. Sedíme vedľa seba a každý pozeráme do svojho malého sveta.

A tak mi tá dávna, úplne obyčajná veta o spájaní stolov začala po rokoch znieť trochu inak.

Možno totiž vôbec nejde iba o stoly.

Možno ide o to, či ich ešte chceme spájať.

A práve niekde tam sa začala rodiť aj moja pieseň Čo bolo, bolo…

Nehľadá vinníka a nikomu nechce prikazovať, čo si má myslieť. Skôr sa iba pýta:

Kedy?… a prečo?… sme prestali spájať stoly?

A možno sme ani neprestali.

Nech si každý odpovie sám.

A pokojne nech si myslí svoje. 🙂

YouTube Direkt