JOGOVINY

Sedí na tej istej lavičke, kde kedysi sedávala s mužom.
Pod lipou, …čo sa už tiež nakláňa pod váhou rokov.
Na kolenách má klobúk, …ruky zložené v lone.
Vietor sa hrá s pramienkami šedivých vlasov… a slnko sa jej odráža v očiach,… ktoré už všetko videli.

Pred ňou sa zbiehajú vrabce a holuby.
Z kabelky vytiahne vrecúško omrviniek,….. rozsype ich po chodníku,…. a tí malí, ….nenároční poslucháči sa k nej rozletia.
„No poďte, … moji,…“ šepne.
„Aspoň vy ma ešte radi počúvate.“
Rozpráva im potichu,…. – o dávnych časoch, …o deťoch, čo už dávno odišli, …o mužovi,… ktorý raz odišiel, …. a nevrátil sa.
A vtáky prikyvujú hlavami,…. akoby rozumeli.
Ona sa usmeje,… a hoci vie,… že sú len tichí spoločníci,… cíti,… že s nimi nie je celkom sama.

Deti sa naháňajú po chodníku,… kričia, …smejú sa, ….svet je plný pohybu.
Len ona zostáva v pokoji,… – ako fotografia,… ktorú si nikto nevšíma.
Občas sa usmeje,… akoby sa niečo z minulosti na chvíľu vrátilo.
Potom zase stíchne.

„Bývalo to iné,“ zašepká sama pre seba.
„Ľudia sa vedeli rozprávať. Vedeli sa chytiť za ruku,… aj keď nemali čo povedať.“
Dnes každý hľadí len do seba, … do tých svojich malých obrazoviek, … a veľkých snov.
Láska sa stratila v prekladoch,… a priateľstvo sa premenilo na krátke správy bez duše.

Pozrie na oblohu.
Jeseň sa skláňa nad mestom ako starý priateľ.
Listy padajú, … a ona si spomína na jeseň,… keď ju po prvý raz pobozkal.
Na ruky,… ktoré ju vtedy držali,… – silné,… isté, …a pritom také opatrné.
Na chvíľu ich cíti znova.
Potom ich nahradí chlad.

„Už asi lásku nespoznám,“ povie do ticha.
Ale v očiach sa jej zaleskne niečo,… – nie plač,…skôr iskra spomienky.
Možno to predsa bola láska,… keď niekto celé roky nosí v srdci jeden jediný hlas.

Okolo prejde mladý pár,… držia sa za ruky.
Dievča sa zasmeje,… chlapec jej niečo pošepká.
Starenka sa pousmeje.
Nie smútkom,… – skôr tichým súhlasom.

Zdvihne klobúk, narovná sa,… a zhlboka sa nadýchne.
Jeseň vonia po dymoch,… po jablkách,…. po konci aj začiatku.
„Možno predsa len ešte niekde je,“ pomyslí si.
„Len ju už treba hľadať pomalšie.“

List dopadne na jej koleno.
Zdvihne ho,… pozrie naň,… – a než ho pustí späť vetru, …usmeje sa.
Nie je to úsmev rezignácie,… ale zmierenia.
Možno svet už nie je taký,… aký býval.
Ale ešte stále je v ňom miesto pre lásku,… –
aj keď len v spomienkach.

Táto krátka poviedka vznikla podľa motívu textu piesne „Starenka“ od Paliho Siažika

Vo video podobe si ju môžete pozrieť v nasledujúcom videu a na konci videa sa v titulkoch dozviete viac…