Jedny dvere sa ráno otvárajú vždy skôr než ostatné. Ticho, opatrne, aby sa nik nezobudil. Najprv zaštrngá hrnček, potom voda v kanvici, a niekde medzi vôňou čaju, chleba a prvým svetlom nového dňa stojí mama.
Človek je ešte dieťa, schovaný pod perinou, a má pocit, že rána vznikajú samé od seba. Že chlieb je vždy na stole, čaj vždy teplý a čisté tričko sa akosi samo objaví na stoličke.
Až oveľa neskôr človek pochopí, že za tými obyčajnými ránami bola jedna obyčajná žena, ktorá často vstávala skôr, než musela.
Pamätám si, ako mama ráno chodievala po dome skoro bez zvuku. Akoby nechcela zobudiť naše sny. Len občas buchli dvierka na kredenci alebo zapraskali kachle.
A potom prišla tá veta, ktorú poznajú celé generácie detí:
„Vstávať treba…“
Človek hundral, schovával hlavu pod paplón, a dnes by dal neviem čo za to, keby to ešte raz počul.
Zvláštne je, že keď sme malí, máme pocit, že mamy sú večné. Že sa nikdy neunavia, nikdy nezostarnú, nikdy sa neboja.
A pritom aj ony mali svoje strachy. Len ich pred nami schovávali. Možno pri stole, možno večer v tichu kuchyne, možno niekde medzi účtami, prácou a obyčajnými starosťami života.
A my sme si medzitým rástli. Najprv detské topánky pri dverách, potom prvé lásky, prvé odchody z domu, vlastné cesty.
Len ona tam bola stále. Tichá istota, ku ktorej sa človek vracal, aj keď už dávno nebol dieťaťom.
A potom raz príde ráno. Sadneš si ku stolu, pozrieš na prázdnu stoličku oproti sebe a zistíš, že niektoré slová sme mali hovoriť častejšie.
Nie zajtra. Nie niekedy.
Ale vtedy, keď ešte pri nás sedela.
Pretože niekedy jedna obyčajná veta, ktorú človek nosí v sebe celý život, znamená viac než všetky veľké reči sveta.
„Ja ľúbim ťa, mama… ale veď ty to vieš.“
*****
Poviedku si môžete vypočuť vo videu s príjemnou hudbou. A podobné príbehy s vôňou človečiny nájdete každú sobotu večer na Yutube v kanáli #jogofilm
Celá debata | RSS tejto debaty