JOGOVINY

Rád by som vám vyrozprával zaujimavý príbeh, ktorého som sa stal náhodným svedkom.

Neviem už za akých okolností a prečo práve ja som sa dostal na také záhadné a zvláštne miesto.Tak ako keď prídete na filmové predstavenie – odrazu som sa stal nestranným pozorovateľom deja.

Planéta na ktorej som sa ocitol, bola navlas podobná s touto našou, no už na prvý pohľad som vedel, že to nie je zem. Chýbali mi tu domy, paneláky, hrady a zámky, nestála tu ani jedna fabrika, nedymili autá … Jednoducho všetko nasvedčovalo tomu, že sem ešte nikdy nevkročila ľudská noha.

Krajina, ktorá sa predo mnou rozprestierala bola členitá a najzaujímavejšie na nej bolo to, že som videl naraz všetko to, čo by som tu u nás možno neuvidel ani po absolvovaní cesty okolo sveta.

Boli tu územia plne zelene. – Lúky, poľany, lesy a háje prerušované sem-tam bažinou, močiarom, alebo jazierkom. Z hôr vytekajúce pramene sa spájali do potokov a riek, mohutneli a napĺňali moria a oceány.

Kúsok vedľa však už bola rozsiahla púšť s podivne rozmiestnenými oázami a za ňou sa až ku pobrežiu striedali pralesy, savany a nepreniknuteľné tajgy.

Druhý breh – vzdialený vari len dva kilometre – bol prepojený visutým, lanovým mostom, ukotveným v úpätí skalného pohoria.Tento zvláštny skalný útvar bol tvorený množstvom strmín, priepastí a nebezpečných činných sopiek.Neviem, či je možné aj v skutočnosti, alebo iba vo sne,  vidieť ako horúca láva steká z údolia večného snehu a ľadu a takto ochladená potom pokrýva značnú časť Ľadového oceánu.Zmrznutý záliv na druhej strane vbieha do pevniny – na niekoľkých metroch pokrytej ešte snehom – no ďalej do vnútrozemia sú opäť známe miesta. Oblasti lúk a lesov.

Takto teda vyzerala planéta, ktorú som mal pred sebou ako na dlani.

Ak si niekto z vás teraz pomyslí : „Čo nám to tu ten rozpráva za rozprávky! S tým mohol ísť deti zabávať!“ – Tak vám poviem, že to najzaujímavejšie vlastne ešte len príde.

Celá krajina bola popretkávaná množstvom ciest a chodníkov, idúcich zo severu na juh, z východu na západ a vytvárajúcich tak sieť, spájajúcu všetky miesta tejto zvláštnej planéty. Po týchto cestách – necestách behali podivné konské záprahy. Čudoval som sa, že práve ony neboli tu prvé, čo mi malo padnúť do oka!

Záprahy boli naozaj zvláštne. Taká fantastika sa dá zrejme vytvoriť iba vo sne. Všetky kone boli drobné – vari ako mravce – a v jednom takom záprahu ich mohlo byť niekoľko stotisíc, netrúfam si povedať, že niekoľko miliónov. Za týmto obrovským stádom bol parádny koč, v ktorom si pohodlne hovel kočiš – Kôň. Ano – Kôň! Kôň odlišný od tých vpredu svojou veľkosťou a hlavne predmetom pripomínajúcim kráľovskú korunu. Takýchto záprahov bolo po celej planéte nespočetné množstvo a keďže väčšina z nich bola v stálom a rýchlom pohybe, nemohol som ich všetky zrátať. Pripadal som si ako nad obrovským mraveniskom, do ktorého som z roztopaše pichol palicou.

Na prvý pohľad sa mi pohyb všetkých záprahov zdal nezmyselný a chaotický. Keď som však dlhšiu dobu pozoroval pár vybraných kočov, zistil som, že tu panuje dokonalý poriadok. Spozoroval som, že niektoré záprahy idú len po určitých – presne vymedzených trasách. V jednom momente sa mi zazdalo, že v jednom z kočov sedí miesto Koňa Somár.Vzápätí ale prefrčali povedľa dva iné záprahy a tamten sa mi stratil. Ako som tak pozoroval trasy jednotlivých kočov, zistil som, že cesty po celej planéte sú rozlíšené troma farbami. Modrou, červenou a žltou. Farby mali zrejme –  tak ako u nás po turistických chodníkoch – rozlíšiť náročnosť ciest a terénu.

Ľavú stranu – až po visutý most – spájajúci pravu časť tejto záhadnej krajiny, preplietali cesty všetkých troch farieb.Ak som správne usúdil, že práve ony určujú stupeň náročnosti, tak potom červená znamenala ťažšiu a náročnejšiu, modrá menej náročnú a žltej som prikladal iba vedľajší význam spojovacej cesty.

Z najkrajšieho územia planéty zaberala svojou plochou najviac cesta s modrými značkami. Tiahla sa pozdĺž nádherných údolí, povedľa riek, vyhýbajúc sa miestam s močiarmi a bažinami. Stáda tadiaľto tiahnúce, mali stály dostatok potravy a vody. Časťou púšte viedla síce  modrá cesta okľukami, ale zato vždy cez oázu, čo malo tiež veľký význam pre vysmädnuté krky. Územie pralesov a saván pretínala v miestach najmenej zarastených a len z času na čas sa niektorý zo stáda poškriabal v bodľačí.

Pred visutým mostom cesta prudko zatáčala nadol a veľkou okľukou – so stálym výhľadom na more – obišla pralesy, savany a púšť, aby sa vrátila späť „do raja“.

Záprahy tiahnúce po červených značkách to mali o moc zložitejšie a náročnejšie. V pásme lúk a lesov cesta viedla vari cez všetky bažiny a močiare – akoby ich naschvál vyhľadávala. Križujúce rieky boli premostené práchnivými, prehnívajúcimi mostami. Cesta púšťou bola síce krátka, ale o to namáhavejšia. Neprechádzala totiž ani jedinou oázou. Územím saván a pralesov sa vlastne ani o ceste hovoriť nedá, pretože tu boli kone hnané najviac a museli si cestu húštinami a bodľačím kliesniť vlastnými telami. Častokrát to bolo i za cenu niekoľkých zranených, či dokonca mŕtvych …

Cesta z ľavej strany na pravú išla, ako som už spomenul, po moste.

Možno v čase keď bol most postavený, vyhovoval všetkým záprahom, ktoré sa rozhodli prejsť na druhú stranu. Teraz však len samotný pohľad na most vzbudzoval strach a hrôzu. Bezmála dvojkilometrové laná, nesúce konštrukciu mostu, sa pod náporom neutíchajúceho vetra kolísali, akoby na nich visela obyčajná detská hojdačka. Nečudo, že mnohé z koní v cvale pred mostom spomalili, ba tie najodvážnejšie i zastali, stavali sa na zadné a potriasaním hlavy dávali najavo svoju nespokojnosť. V takomto prípade sa nad celým záprahom rozkrútil mamutí praskajúci bič. Bič, ktorý mal každý kočiš, idúci týmto smerom v neustálej pohotovosti. Keď nepostačovalo zaplieskanie vzduchom, pridalo sa aj pár dobre mierených, štipľavých rán.Každý z kočov sa potom pomaly a váhavo začal posúvať po kymácajúcom sa moste, v ústrety ďalším nástrahám tejto strastiplnej cesty.

Sme približne v polovici príbehu – Ak ste sa dočítali až sem – je tu jedna otázka. Príbehy radšej čítate, alebo počúvate?

Ak radšej počúvate – tu je príbeh v obraze aj so zvukom:

Ak radšej čítate- tak nech sa páči- Pokračujeme

Ak som si ľavú stranu tejto planéty dovolil označiť ako raj, tak potom pre časť za mostom bude označenie „peklo“ asi najpriliehavejšie.

Cesta tu bola tvorená množstvom krkolomných a nebezpečných serpentín, chvíľu prudko stúpajúcich a vzápätí strmhlav klesajúcich. Sledujúc koče, idúce týmto nehostinným krajom, som si nedokázal vysvetliť nezmyselné presuny a trápenie týchto úbohých zvierat. Po zostúpení do rokliny, si väčšina koní nestihla ani len omočiť jazyk v mlákach dažďovej vody a už sa Pohoničovi zachcelo opäť vidieť svet z výšky. Pár krát som si všimol, že slabšie – zrejme staré jedince – začínajú zaostávať. Vtedy dostal slovo opäť bič, no nie vždy už dokázal zviera postaviť na nohy a prinútiť ho ísť. Takýto odpadlík bol potom buď udupaný vlastným stádom, alebo sa mu podarilo odtrhnúť a zvaliť sa niekde bokom. Tu ho však mohol stihnúť podobný osud. Buď zahynul hladom a smädom, alebo ho dorazil ďalší záprah.

Kočov na tejto strane planéty nebolo príliš veľa a snáď i preto som častejšie  pozeral sem a pozorne skúmal dianie v niektorých záprahoch. Už dávnejšie  ma zaujal koč, pri  ktorom sa mi zdalo, že je v ňom Pohoničom Somár. Keď som znova spozoroval tento záprah – bol práve v strede mosta – hneď som si pozorne obzrel Pohoniča. Pripadal mi ako vymenený. Oslia hlava na konskom tele! Zvláštne. Chvíľu som rozmýšľal, či som si koč náhodou nezmýlil s iným. Rozhliadol som sa po krajine a vrátil sa pohľadom aj medzi záprahy tiahnuce po modrých značkách, aby som zistil, či nedošlo k omylu.

Nemýlil som sa. Spomínaný záprah, patril k najväčším a ním ťahaný koč sa od množstva iných dal hravo rozlíšiť. Mal trochu zaostalú konštrukciu, ale miesto obyčajnej vozovej plachty bol krytý červeno-žltým zamatom. V žiadnom prípade som sa teda nemohol zmýliť. Aké bolo však moje prekvapenie, keď som sa pohľadom vrátil späť a na mieste Pohoniča tu už sedel iba obyčajný Kôň! Záprah práve vchádzal na zamrznutú cestu Ľadovým oceánom.

Keď som otáčal hlavu opäť kúsok doľava, mal som dojem, akoby sa mi na okamih zatriasla zem pod nohami. Hádam tucet konských záprahov sa ešte stále trápil v zdolávaní nezmyselných vrcholov. Zem pod mojimi nohami sa teraz už očividnejšie pohla. Celkom iste to pocítili i tie úbohé zvieratá, lebo mnohé z tých čo boli najbližšie k úpätiu prebúdzajúcej sa sopky sa začali vzpínať, erdžať a fŕkať nozdrami. Tri záprahy sa úplne spontánne dali do takého cvalu, že jednému Kočišovi spadla koruna a z ďalších dvoch kočov Pohoniči vypadli. V čase keď sopka začala svoju činnosť, koč so žltočerveným zamatom bol tarmer v strede ľadovej cesty. S odstupom niekoľkých stoviek metrov, leteli za ním tie tri splašené. A kdesi vzadu dobiehali – jednotlivo trúsiace sa záprahy.

Na prvý pohľad sa zdalo, že koňom v ďalšom – v poradí štvrtom záprahu – nevadí to, že niekoľko metrov povedľa nich hučí žeravá láva.Láva, ktorá ako cukor v káve roztápa ľad. Ľad, ktorý je na tomto mieste jedinou možnou cestou ako sa vrátiť do oblasti lúk a lesov. Neviem ako je to možné, ale práve v tom okamihu sa môj zrak zaostril ako objektív kamery – a ja som v tej chvíli všetko pochopil.

Koníky  v celom záprahu mali na očiach pripevnené klapky! A Pohonič ?! – Ten sa veselo obzeral na všetky strany a vidiac všetku tú hrôzu okolo seba, bezducho zvieral bič – akoby vôbec nič nevidel…

Ubiehajúcimi sekundami sopka chrlila zo seba všetok svoj žeravý obsah, ktorý sa rozlieval po oceáne a ničil tak jedinu únikovú cestu. Zase som prebehol pohľadom na čelo tohto hrozného konvoja a znova som nechcel veriť vlastným očiam. Kôň – Pohonič nesedel na koči, ale zapriahnutý pomáhal dotiahnuť celé stádo na breh. V ďalších kočoch – i bez práskania štipľavého biča – tiež kone klusali, čo im sily stačili. Štvrtý koč bol vari v strede vodnej cesty, keď zadní v stáde začali pociťovať, že im ľad pod kopytami puká. Nemuseli ani vidieť a počuť čo sa okolo deje, aby pochopili, že je veľmi zle.

Horšie to však bolo s tými vpredu. Tí ešte stále klusali, akoby boli na prechádzke. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým sa obrovský tlak zozadu preniesol na čelo – a záprah sa dal do cvalu. Vzápätí sa potvrdilo to, čo som si už skôr myslel. Kočiš tohto stáda buď neznášal príliš rýchlu jazdu, alebo to chudák nemal už v hlave celkom v poriadku.. Jeho pohyby boli akési zmätené a ustráchané. Keď sa tisícky koní pred ním dali do cvalu – v snahe zachrániť si život – on z celej sily potiahol za uzdu, dúfajúc, že poslušné zvieratá – tak ako vždy predtým – zastanú. To že tak neurobili, ho priviedlo do šialenej zúrivosti. Vytiahol bič – svojho verného pomocníka – a švihal s ním pred sebou hlava-nehlava. Najviac rán uštedril mladým a najmocnejším jedincom, ktorí v tomto cvale o život, prudko hádzali hlavami a strhávali si tak klapky z očí. Toto Kočišove besnenie však našťastie netrvalo dlho. Celé stado – akoby to bol jeden kôň – odrazu prudko zastalo a vzápätí ešte väčšou rýchlosťou vyrazilo vpred. Roztrasený kôň s kráľovskou korunou na hlave, tento nečakaný manéver nezvládol a vyletel na roztápajúci sa ľad.

Zrazu odkiaľsi zaznel ostrý, prenikavý cvengot, ktorý zrejme chcel odzvoniť všetkým, čo zostali vzadu medzi skalami, alebo na pokraji roztápajúcich sa ľadovcov. Kone v jednom záprahu sa vrhali do ľadovej vody, v snahe zachrániť to čo sa ešte dá. Stovky z nich však našli vo vode iba svoju smrť.

Nepríjemný hlas zvona ustavične vyzváňal.

Znervóznel som a precitol.

Odrazu som  ležal v posteli a domnelý umieráčik bol zvonček môjho budíka.

Sen sa skončil. Skončil tak ako veľa iných ranných snov. Bez konca a bez pointy.

Tú už možno prinesú najbližšie dni.

Bolo ráno sedemnásteho novembra tisíc deväťstoosemdesiatdeväť