Popravde, politiku už nesledujem.
Strpčuje mi život a ničí vzťahy.
Tak ju nesledujem.
Ale ona mňa áno. Prenasleduje ma na každom kroku.
Celú noc nespím – bolí ma zub.
Ráno frčím k zubárovi, sadnem do kresla, otvorím ústa… a on ich otvorí tiež. A už ich nezavrie. Točí o politike.
Polhodinová prednáška o tom, kto je neschopný, kto klame a kto kam patrí. Ja tam sedím, pripravený na zákrok… a jediné, čo dostanem, je zubárov politický postoj .
Na konci sa pozrie na zub a povie: „To bude chcieť čas… objednáme vás.“ O dva týždne.
Odchádzam. Bolí to viac než predtým. Nielen ten zub.
Cestou mi začne v aute niečo škrípať. Zastavím v servise. Mechanik si ma vypočuje… teda aspoň sa mi to tak zdá. Lebo vzápätí ide jeho politický monológ.
Motor stojí. Auto čaká. Len jeho názory sa točia na plné obrátky.
Výsledok? O dva týždne.
Idem ďalej. Mäsiar, pekár, kaderník… Každý má dnes okrem remesla aj vedľajší odbor: politický analytik.
A tak som dnes zostal s boľavým zubom, s hrkotajúcou prevodovkou, bez chleba, bez mäsa, neostrihaný… ale zato fest nasratý a perfektne politicky vyškolený.
Večer si vravím: „Dosť!“ „Idem do divadla!“ „Potrebujem prísť na iné myšlienky…“
Tam sa predsa chodí pre umenie. Pre príbeh. Pre únik od reality.
Sadnem si. Ticho. Tma. A ja si prvýkrát za celý deň vydýchnem.
Opona sa zdvihne… a ja pochopím, že som si kúpil lístok na ďalšie pokračovanie politických školení.
Len s lepším osvetlením.


Celá debata | RSS tejto debaty