Kúsok dušičkovej človečiny

Drahí moji priatelia.

Opäť sú tu dni, kedy by sme mali všetci vypnúť z každodenného zhonu

a venovať spomienku tým, ktorí predčasne odišli z nášho života.

Ich prítomnosť sa brala ako samozrejmosť, až raz prišiel deň, keď zrazu po nich zostalo prázdno.

Prázdno nielen fyzicky, ale prázdno aj v našich srdciach a dušiach.

A my si zrazu uvedomíme že sa nám neodbytne začína vnucovať otázka.

Kedy som mu , alebo  jej naposledy povedal ako ho , či ju  mám rád?

Kedy som ho, alebo ju naposledy objal, pozrel sa do očí?

Kedy som mu, alebo jej podal pohár vody?

Kedy, kedy, kedy???

A vôbec, Poďakoval som ja niekedy svojej mame?

Že ma priviedla na svet, Že ma naučila všetkému, čo som v živote potreboval?

A poďakoval som sa za to,že sa o mňa starala, keď som bol chorý?

A poďakoval som vôbec za to, že mala pre mňa vždy láskavé slovo,

Kus chleba, na ktorý zarábala?

Je veľa otázok a málo odpovedí.

Bohužiaľ, moja mamička je veľmi ďaleko. Odišla náhle a príliš skoro.

A ja som sa ani nestihol rozlúčiť a poďakovať.

Pamätám sa, aké kúzlo mal pre mňa cintorín na Dušičky.

Tajomné, mihotavé svetlo tisícok sviečok osvetľovalo kostol aj hroby.

A ja som stál s mamou, pri jednom z hrobov, držal ju za jej láskavú ruku a ani v mysli si nepripúšťal,

že raz príde deň, keď budem sám stáť, nad jej hrobom.

Miloval som tú krásnu atmosféru. Bola jeseň a detstvo voňalo čerstvo vykopanými zemiakmi

a spáleným lístím.

Keď budú horieť sviečky, budem spomínať. Na všetkých, ktorí vyryli brázdu lásky do môjho srdca

a odišli príliš skoro.

Neberme tých, čo s nami spoločne kráčajú životom, ako samozrejmosť.

Prejavme im každý deň lásku, napríklad objatím, podržaním za ruku, úsmevom, či pekným – milým slovom. Pretože, či chceme, alebo nie, jedného dňa zistíme, že nie je koho objať, alebo chytiť za ruku.

Ja budem ďakovať tiež za všetky tie skvelé mamičky, otcov, babky a dedkov, čo priviedli na svet aj mojich kamarátov, ktorí teraz toto čítajú.

Aj keď väčšinu z vás poznám len na diaľku,

Ďakujem vám za to, že ste.

A všetkým vám chcem povedať len jedno:

Je mi cťou, že vás poznám.

…………………………………….

A teraz s pravdou von.

Autorom týchto viet plných človečiny – nie som ja.  Dovolil som si ich „len“ zdieľať prostredníctvom môjho blogu, pretože si myslím, že takéto zmysluplné posolstvá, by sa v zvlčilej dobe mali šíriť.

Z týchto pekných slov a viet som urobil aj video – tak ak máte chuť – môžte si prečítané vypočuť vo videu, kde sa dozviete aj meno autora a tiež spoznáte príjemnú hudbu slovenského autora, ktorou je video „podfarbené“


Predvolebná

26.07.2026

Už ste zacítili vo vzduchu vôňu asfaltu? A kdesi ktosi vyhlasuje :“ Nikto vám nedá toľko, koľko vám ja môžem sľúbiť!“ Tak potom je tu zase ten čas na šlágre, aké tu ešte jakživ neboli! Zas idú voľby to budú zhonby ľudia si isto zaslúžia istoty Už asfalt vonia nás nedohonia špiny špinavé sa zmenia na najčistejšie čistoty Plagát do volieb ten [...]

Masky z maskérne

06.07.2026

Každý z nás nosí nejakú masku. Nie tú karnevalovú. Ani divadelnú. Tú obyčajnú. Ľudskú. Jednu si nasadzujeme v práci. Inú medzi priateľmi. Ďalšiu doma. Niekedy sa usmievame, aj keď nám do smiechu vôbec nie je. Inokedy hráme silných, hoci by sme sa najradšej niekomu zdôverili. Tvárime sa, že všetko vieme, všetkému rozumieme a všetko máme pod kontrolou. A pritom [...]

Ako umelá inteligencia do našej dediny prišla

02.06.2026

Pamätáte si ešte časy, keď obecný rozhlas mal hlas? Taký ten skutočný. Ľudský. Trochu zachrípnutý, niekedy ufrflaný, inokedy usmievavý… ale náš.Miestny. Dnes už v mnohých dedinách oznamy číta umelá inteligencia. Veľmi čudný, neprirodzený hlas bez emócie. Raz melie ako po troch kávach, inokedy zas spomaľuje slová tak, že človek rozmýšľa, či sa nepokazil [...]

jogo64

o všedných aj nevšedných veciach okolo nás

Štatistiky blogu

Počet článkov: 203
Celková čítanosť: 458374x
Priemerná čítanosť článkov: 2258x

Autor blogu