JOGOVINY

Drahí moji priatelia.

Opäť sú tu dni, kedy by sme mali všetci vypnúť z každodenného zhonu

a venovať spomienku tým, ktorí predčasne odišli z nášho života.

Ich prítomnosť sa brala ako samozrejmosť, až raz prišiel deň, keď zrazu po nich zostalo prázdno.

Prázdno nielen fyzicky, ale prázdno aj v našich srdciach a dušiach.

A my si zrazu uvedomíme že sa nám neodbytne začína vnucovať otázka.

Kedy som mu , alebo  jej naposledy povedal ako ho , či ju  mám rád?

Kedy som ho, alebo ju naposledy objal, pozrel sa do očí?

Kedy som mu, alebo jej podal pohár vody?

Kedy, kedy, kedy???

A vôbec, Poďakoval som ja niekedy svojej mame?

Že ma priviedla na svet, Že ma naučila všetkému, čo som v živote potreboval?

A poďakoval som sa za to,že sa o mňa starala, keď som bol chorý?

A poďakoval som vôbec za to, že mala pre mňa vždy láskavé slovo,

Kus chleba, na ktorý zarábala?

Je veľa otázok a málo odpovedí.

Bohužiaľ, moja mamička je veľmi ďaleko. Odišla náhle a príliš skoro.

A ja som sa ani nestihol rozlúčiť a poďakovať.

Pamätám sa, aké kúzlo mal pre mňa cintorín na Dušičky.

Tajomné, mihotavé svetlo tisícok sviečok osvetľovalo kostol aj hroby.

A ja som stál s mamou, pri jednom z hrobov, držal ju za jej láskavú ruku a ani v mysli si nepripúšťal,

že raz príde deň, keď budem sám stáť, nad jej hrobom.

Miloval som tú krásnu atmosféru. Bola jeseň a detstvo voňalo čerstvo vykopanými zemiakmi

a spáleným lístím.

Keď budú horieť sviečky, budem spomínať. Na všetkých, ktorí vyryli brázdu lásky do môjho srdca

a odišli príliš skoro.

Neberme tých, čo s nami spoločne kráčajú životom, ako samozrejmosť.

Prejavme im každý deň lásku, napríklad objatím, podržaním za ruku, úsmevom, či pekným – milým slovom. Pretože, či chceme, alebo nie, jedného dňa zistíme, že nie je koho objať, alebo chytiť za ruku.

Ja budem ďakovať tiež za všetky tie skvelé mamičky, otcov, babky a dedkov, čo priviedli na svet aj mojich kamarátov, ktorí teraz toto čítajú.

Aj keď väčšinu z vás poznám len na diaľku,

Ďakujem vám za to, že ste.

A všetkým vám chcem povedať len jedno:

Je mi cťou, že vás poznám.

…………………………………….

A teraz s pravdou von.

Autorom týchto viet plných človečiny – nie som ja.  Dovolil som si ich „len“ zdieľať prostredníctvom môjho blogu, pretože si myslím, že takéto zmysluplné posolstvá, by sa v zvlčilej dobe mali šíriť.

Z týchto pekných slov a viet som urobil aj video – tak ak máte chuť – môžte si prečítané vypočuť vo videu, kde sa dozviete aj meno autora a tiež spoznáte príjemnú hudbu slovenského autora, ktorou je video „podfarbené“