Kde bolelo – tam bolelo – bola jedna ubolená rozprávková krajina. Jedného bolelo to, iného ono…Dá sa povedať, že nebolo v nej tvora, ktorého by niečo nebolelo. Ale zdanie klame. Nebolo to celkom tak. Niektorým vyvoleným bolo v tejto rozprávkovej krajine sveta žiť. Asi najviac sveta žiť bolo tým, čo boli pri korytách a tak nečudo, že každý chcel byť pri nejakom koryte, alebo aspoň korýtku – aby aj jemu bolo aspoň trochu sveta žiť. Tí pri koryte sa oddávna držali hesla: “ Z cudzieho krv netečie!“ – a tak sa stalo, že pokým sa jedni v krajine zvíjali od všelijakých bolestí, druhí si lebedili pri korytách a bolo im dobre. Ba dá sa povedať, že tu platila akási zvláštna nepriama úmera: Čím horšie na jednej strane- tým lepšie na druhej! A tak nečudo, že chúťky – dostať sa ku korytu boli z roka na rok intenzívnejšie a naliehavejšie. Z času na čas tvorovia tejto rozprávkovej krajiny usporadúvali všakovaké voľby. Či boli voľby také, alebo onaké jedno mali spoločné. Išlo v nich o veľa. O všetko. O moc! Systém od nepamäti tu funguje tak, že víťaz berie všetko, porazený si pozbiera omrvinky a ostatní sa môžu veselo zvíjať ďalej vo svojich boliestkach a dúfať že nabudúce sa karta obráti a dostanú sa aspoň ku tým omrvinkám…
V týchto dňoch sa zrodila nová podoba, dnes už legendárnej slovenskej piesne Cigáni idú do neba. So známym rovnomenným filmovým muzikálom má ale „spoločné“ len to, že sa zrodila – ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia, vďaka vzhliadnutiu tohto filmu. Text aj hudbu zložil Bohuš Gross. Pieseň mala doteraz dve oficiálne verzie. Postarala sa o ne [...]
Tiež máte pocit, že svet okolo nás je čistá Psychiatria? A nie je to len o najznámejšom bývalom premiérovi Slovenskej republiky. Celý svet sa nám akosi vymkol spod kontroly. Len niektorí ľudia- pre pocit vlastného šťastia sa tým nezaoberajú a nechcú si to pripustiť. Svet zošalel. Zbláznil sa. A my všetci blaznieme s ním… V mojom blogu dnes prinášam text , ktorý [...]
Vtedy bol som ešte veľmi krátko na svete ešte nečítal som z čítanky ešte nebola jeseň, bolo takmer po lete a zrazu pod oknami duneli tanky. Neskôr vedel som čítať kdekade nápisy v azbuke hnali preč bračeka Iďíťe damój! Choďte preč hnusáci akýsi! Máme Svobodu! Nedáme si Dubčeka! Čím som starší stále viacej sa mi zdá aj keď všetko ide ako po masle [...]
Celá debata | RSS tejto debaty