Z času na čas sa u mňa zastavia nepríjemní & nikdy nepozvaní hostia…či presnejšie povedané hosťky. Zvyknú byť hrozne otravné. Zvlášť keď sa nezastavia len tak na priedomí- či „medzi dvermi“, ale usadia sa akoby boli u mňa doma a takpovediac zapustia korene.
Neviem či poznáte ten zúfalý pocit, keď ku vám príde niekto, koho ste nielenže nepozvali, ale neprechovávate ku nemu žiadne priateľské city. Skôr by sa dalo hovoriť o pravom opaku! Neznášate ho. A tak je to aj v mojom prípade. Alebo lepšie povedané v prípade mojich návštevníčiek…Hmm. Návštevníčiek. -? Také pekné označenie si tie potvory teda ozaj nezaslúžia! Okupantky sú to! Bez srandy. Kto niečo také nezažil – nikdy nepochopí!
Objavujú sa u mňa takmer vždy v rovnakom čase …plus , mínus jeden týždeň hore dole.
Neviem síce ako- ale do budúcna budem musieť zamedziť takýmto nepríjemným návštevám. Nemám ani potuchy kade behajú – po akých tratiach, ale začína mi byť jasné, že ich grafikón sa rokmi vôbec nemení.
Budem musieť vyšpekulovať nejakú totálnu deštrukciu trate po ktorej zvyknú ku mne prichádzať. A musím to stihnúť urobiť skôr, ako sa tým potvorám podarí ma úplne vykoľajiť.
Každý z nás nosí nejakú masku. Nie tú karnevalovú. Ani divadelnú. Tú obyčajnú. Ľudskú. Jednu si nasadzujeme v práci. Inú medzi priateľmi. Ďalšiu doma. Niekedy sa usmievame, aj keď nám do smiechu vôbec nie je. Inokedy hráme silných, hoci by sme sa najradšej niekomu zdôverili. Tvárime sa, že všetko vieme, všetkému rozumieme a všetko máme pod kontrolou. A pritom [...]
Pamätáte si ešte časy, keď obecný rozhlas mal hlas? Taký ten skutočný. Ľudský. Trochu zachrípnutý, niekedy ufrflaný, inokedy usmievavý… ale náš.Miestny. Dnes už v mnohých dedinách oznamy číta umelá inteligencia. Veľmi čudný, neprirodzený hlas bez emócie. Raz melie ako po troch kávach, inokedy zas spomaľuje slová tak, že človek rozmýšľa, či sa nepokazil [...]
Jedny dvere sa ráno otvárajú vždy skôr než ostatné. Ticho, opatrne, aby sa nik nezobudil. Najprv zaštrngá hrnček, potom voda v kanvici, a niekde medzi vôňou čaju, chleba a prvým svetlom nového dňa stojí mama. Človek je ešte dieťa, schovaný pod perinou, a má pocit, že rána vznikajú samé od seba. Že chlieb je vždy na stole, čaj vždy teplý a čisté tričko sa akosi [...]
Celá debata | RSS tejto debaty