JOGOVINY

V týchto dňoch už aj do našich zemepisných šírok dorazila dlho očakávaná pomoc. Trvalo jej to popravde dosť dlho, ale napokon predsa len prišla. Postihnutí, ktorí sú na ňu odkázaní, veru už strácali vieru, nádej,ba i lásku. Mnohí už ani neverili, iní dúfali že raz predsa len musí prísť! Niektorí hromžili, iní s vrodenou skromnosťou len mlčky vyčkávali zmierení s osudom…A stalo to za to! Dočkali sa! Pomoc prišla a my ju môžme dnes označiť ako pomoc prvú. Ktovie či po nej príde aj dajaká druhá a tretia. Alebo že by táto prvá pomoc bola zároveň aj pomocou poslednou? Hmmm…Ktovie? Možnože pre niektorých aj hej…:-(

Keď som túto mimoriadne radostnú udalosť zdieľal na sociálnej sieti – Veď čo?- Nech svet vie, že aj naši sa už majú konečne lepšie! – tak moja známa (pôsobiaca v neďalekej Viedni) zareagovala dosť nechápavo. Svoje krátke a zásadne stanovisko zakončila tým, že vraj ona kolienka nemusí…

Milá moja- píšem jej- to buď teda rada, že nemusíš, lebo sú ľudia, čo nemajú inú šancu- a jednoducho musia! Musia nielen kolienka, ale aj vretienka a ryžu!-Ešte k tomu slovenskú! A hafo múky. Hladkej! A sú radi, že sú radi a že si niekto na nich spomenul!

Veď to častokrát nedokáže ani vlastný syn, dcera, vnuk, vnučka, sestra , ani brat…

Človeku sa až slzy tlačia do očí od dojatia aká milá a láskavá je tá naša únia …Kto by to do nej povedal, že si spomenie na úbohých skoronebohých slovenských dôchodcov.?

Dôchodcov čo majú neuveriteľné výšky dôchodkov.!Nepreháňam – zdôraznil som veľkými písmenami v správe na sieti a pokračoval som: „Spytala si sa dôchodcu vo Viedni že či uverí tomu,že podaktorí naši, čo celý život u nás poctivo pracovali až dreli, majú dúchod 200-250 éčiek? Uverí ti???“

Ak má srdce namieste, tak si možno aj ten viedenčan povzdychne „No ty môj dúchod!“