Bolo – nebolo, v jednej krajine sa raz prihodilo takôto: Autobus výjazdného zasadania vlády sa v horskej krajine zrútil do rokliny a našiel ho miestny farmár … Vykopal veľkú jamu a všetkých politikov tam pochoval.
Za pár dní autobus objavila polícia a tak v okolí zaisťovala svedkov.
Až keď prišli k nášmu farmárovi ten priznal, že autobus objavil a všetkých pochoval…
A policajt sa pýta: „A to už akože boli všetci mŕtvi???“
Farmár hovorí: „Nóóó, niektorí hovorili … že nie sú … ale poznáte to…politikom sa veriť nedá …….“
Kedysi bývalo v našej miestnej reštaurácii celkom bežným zvykom spájať stoly. Keď sa zišla väčšia partia, nikto veľmi neriešil, kto si kam sadne a či je pri stole ešte voľná stolička. Jednoducho sa chytil susedný stôl, prisunul sa k prvému, potom ďalší a prípadne ešte jeden. Často sme sedeli ako jedna rodina pri svadobnom stole. Aj keď žiadny sobáš nebol…. A [...]
Leto má svoje vône, chute, zvuky… a má tiež aj svoje muchy…. Kedysi sme ich brali ako samozrejmú súčasť leta. Jedna pristála na stole, druhá na okne, tretia nám vytrvalo bzučala okolo ucha. Človek zahnal rukou, otvoril okno a život išiel ďalej. A mucha tiež išla po svojom. Lenže časy sa menia. Horúce letá sú dlhšie, lastovičiek prirodzených predátorov [...]
Existujú slová, ktoré používame celý život a pritom sa nad ich skutočným významom zamýšľame len zriedka. Jedným z nich je pre mňa človečina. Ako dieťa som toto slovo poznal najmä z rozprávok Pavla Dobšinského. Tam človečina obrom, diablom a strigám „smrdela“. O mnoho rokov neskôr som ho zrazu počul v piesni skupiny Elán, kde ľudia naopak „voňajú [...]
ja som pôvodne chcel zosmoliť niečo ...
Jogo, je to tak. Žiaľ, pravda a lož ...
Celá debata | RSS tejto debaty