Bolo – nebolo, v jednej krajine sa raz prihodilo takôto: Autobus výjazdného zasadania vlády sa v horskej krajine zrútil do rokliny a našiel ho miestny farmár … Vykopal veľkú jamu a všetkých politikov tam pochoval.
Za pár dní autobus objavila polícia a tak v okolí zaisťovala svedkov.
Až keď prišli k nášmu farmárovi ten priznal, že autobus objavil a všetkých pochoval…
A policajt sa pýta: „A to už akože boli všetci mŕtvi???“
Farmár hovorí: „Nóóó, niektorí hovorili … že nie sú … ale poznáte to…politikom sa veriť nedá …….“
Myslel som si že som urobil celkom fajn pieseň aj so slušným amatérskym videom k tomu. Fejzbúkové mašiny si ale myslia iné…. Že vraj porušujem pravidlá …. To je už ozaj vyšší level matrixu toto. V čase keď už aj deti v materských školách vidia obrázky s penismi aj s ich protipólmi a keď svet ovládajú podivní psychopati a zvrhlí čudáci tak ja porušujem [...]
Občas sa mi stane, že vznikne pieseň, pri ktorej mám pocit, že netreba veľa vysvetľovať. Stačí ju len pustiť medzi ľudí.Aj táto je z tých. Je o veciach, ktoré tu boli dávno pred nami a, žiaľ, budú tu asi aj po nás. O tom, že niekto vždy ťahá viac, než by mal. Že niekto iný sedí vyššie a len prikladá na voz. O tom, že keď sa ozveš, príde odveta. A že za pravdu [...]
Sedíme tu. Pri štvrtom stole od výčapu. Ja,… Fero,… Jano,… a ešte dvaja,… čo sa vždy tvária, ….že len počúvajú… ale v skutočnosti oni vedia vždy toho najviac. A hneď na úvod chcem povedať jednu vec,… nech je jasno: my muži v krčme,… neklebetíme! To v žiadnom prípade! To len ženy po dedine klebetia. „My si tu pri pive [...]
ja som pôvodne chcel zosmoliť niečo ...
Jogo, je to tak. Žiaľ, pravda a lož ...
Celá debata | RSS tejto debaty