Z času na čas sa u mňa zastavia nepríjemní & nikdy nepozvaní hostia…či presnejšie povedané hosťky. Zvyknú byť hrozne otravné. Zvlášť keď sa nezastavia len tak na priedomí- či „medzi dvermi“, ale usadia sa akoby boli u mňa doma a takpovediac zapustia korene.
Neviem či poznáte ten zúfalý pocit, keď ku vám príde niekto, koho ste nielenže nepozvali, ale neprechovávate ku nemu žiadne priateľské city. Skôr by sa dalo hovoriť o pravom opaku! Neznášate ho. A tak je to aj v mojom prípade. Alebo lepšie povedané v prípade mojich návštevníčiek…Hmm. Návštevníčiek. -? Také pekné označenie si tie potvory teda ozaj nezaslúžia! Okupantky sú to! Bez srandy. Kto niečo také nezažil – nikdy nepochopí!
Objavujú sa u mňa takmer vždy v rovnakom čase …plus , mínus jeden týždeň hore dole.
Neviem síce ako- ale do budúcna budem musieť zamedziť takýmto nepríjemným návštevám. Nemám ani potuchy kade behajú – po akých tratiach, ale začína mi byť jasné, že ich grafikón sa rokmi vôbec nemení.
Budem musieť vyšpekulovať nejakú totálnu deštrukciu trate po ktorej zvyknú ku mne prichádzať. A musím to stihnúť urobiť skôr, ako sa tým potvorám podarí ma úplne vykoľajiť.
Kedysi bývalo v našej miestnej reštaurácii celkom bežným zvykom spájať stoly. Keď sa zišla väčšia partia, nikto veľmi neriešil, kto si kam sadne a či je pri stole ešte voľná stolička. Jednoducho sa chytil susedný stôl, prisunul sa k prvému, potom ďalší a prípadne ešte jeden. Často sme sedeli ako jedna rodina pri svadobnom stole. Aj keď žiadny sobáš nebol…. A [...]
Leto má svoje vône, chute, zvuky… a má tiež aj svoje muchy…. Kedysi sme ich brali ako samozrejmú súčasť leta. Jedna pristála na stole, druhá na okne, tretia nám vytrvalo bzučala okolo ucha. Človek zahnal rukou, otvoril okno a život išiel ďalej. A mucha tiež išla po svojom. Lenže časy sa menia. Horúce letá sú dlhšie, lastovičiek prirodzených predátorov [...]
Existujú slová, ktoré používame celý život a pritom sa nad ich skutočným významom zamýšľame len zriedka. Jedným z nich je pre mňa človečina. Ako dieťa som toto slovo poznal najmä z rozprávok Pavla Dobšinského. Tam človečina obrom, diablom a strigám „smrdela“. O mnoho rokov neskôr som ho zrazu počul v piesni skupiny Elán, kde ľudia naopak „voňajú [...]
Celá debata | RSS tejto debaty