Verím, že každý kto sa venuje tvorivej činnosti, mi určite dá za pravdu. Otázkou je, že čo môžeme očakávať od okolia, či tkzv. „dotknutých“ osôb po vyprodukovaní, resp. realizácii niečoho.
Je fajn keď si niekto vaše snaženie všimne. Úplne super je, keď ho ( to snaženie) ten niekto následne aj patrične ocení. Forme ocenenia sa pritom medze nekladú. Slovami, skutkami, nezanedbaním dobrého…Horšie bývajú prípady, keď vaše aktivity síce nikto neprehliadne, ale miesto očakávaného poklepávania po pleci prichádza vlna kritiky. Tá sa zvyčajne znáša ťažšie. Ešte horšie to je – a paradoxne býva človeku dosť smutno, keď vás všetci, za to čo ste urobili, vysmejú. Kto v živote už niečo také okúsil si môže myslieť, že nič horšie neexistuje.
Omyl! A poviem vám – je to strašné a neznesiteľné.
Nikto sa nesmeje. Ani vám ani vášmu výtvoru. Žiadne emócie. Nikto nekritizuje, ani nezatracuje vás, či vaše dielo. Žiadne poklepávanie po pleci. A tak veľmi by ste si priali, aby sa ozval aspoň hlások: “Vieš čo kámo, toto je na figu, to si prestrelil…“, alebo „Tak toto ti nevyšlo…“ Nič také! Len ticho.
Ticho – ako odozva, či reakcia na niečo, je vážne najhoršie!
Kedysi dávno, pred mnohými rokmi mi kamarát cez Skype poslal link na akýsi facebook – že aby som sa tam zaregistroval… Na moju otázku, že čo to vlastne je a na čo je to dobré mi odpovedal asi len toľko, že je to nejaká sociálna sieť – cez ktorú človek môže byť v spojení so svojimi známymi aj neznámymi, kde môže zdieľať všetko možné aj nemožné. A [...]
Rád by som vám vyrozprával zaujimavý príbeh, ktorého som sa stal náhodným svedkom. Neviem už za akých okolností a prečo práve ja som sa dostal na také záhadné a zvláštne miesto.Tak ako keď prídete na filmové predstavenie – odrazu som sa stal nestranným pozorovateľom deja. Planéta na ktorej som sa ocitol, bola navlas podobná s touto našou, no už na prvý pohľad som [...]
„Čo nám to pripomenula smrť v Prahe“-? pýta sa dnes jeden z mnohých titulkov denníkov…. Neviem ako Vám, ale mne pripomenula hlavne to, že uplynulých viac než 30 rokov sme sa odučili žiť v jednej spoločnej bubline. Nemyslím teraz na spolužitie Čechov a Slovákov v jednom štáte – to len aby som nebol hneď v úvode nesprávne pochopený. V osemdesiatom [...]
Ďakujem nautilus, že aj vďaka tebe ...
sa s Vami vrece roztrhlo, jehovisti? ...
Jogo, ja na rozdiel od Igora si myslím,... ...
Pamatajte...milujem Vas media radia ...
Zaujimavy pohlad. Vo svete plati nieco ...
Celá debata | RSS tejto debaty