povzdychla si pani v najlepších rokoch, kráčajúca chodníkom oproti mne.Išla sama, ja tak isto a tak som mal pocit, že tie slová adresovala mne.Pripadalo mi to prinajmenšom čudné, lebo sme nekráčali po tatranskej magistrále, ani po žiadnom z chodníkov Slovenského raja.Míňali sme sa na frekventovanom chodníku v centre mesta, nalepenom na cestu plnú nervóznych, dymiacich áut.Ako môže niekto žasnúť nad takýmto vzduchom – preletelo mi hlavou, ale vzápätí som pochopil.
Za tým „To je vzduch“ pani zasipela ešte meno najvyššieho.Nie, nie.Nevyslovila meno nikoho z parlamentu, vlády, či nebodaj z prezidentského paláca.Nebolo to meno vodcu najsilnejšej opozičnej strany,ani lídra svetových mocností.Zakliala meno najvyššieho, čo sedí tam hore…Na nebesiach.Akoby on za to mohol….
Keď ma obišla počul som ešte ako si schuti znechutená odpľula a jej dovetok „To sa nedá dýchať!“ sa už strácal v rachote okoloidúcich áut.Myslím, že mala pravdu…
nooo, to je chvíľami až taký puch ...
no lenže aj tá naša demokracia nejako... ...
No, máš pravdu nautilus.Niektorí ...
Neviem, čo by ste ešte nechceli! ...
:-) no to je fakt, že tam by asi Ježišovi... ...
Celá debata | RSS tejto debaty