JOGOVINY

Som v tom sám – či nás je viac? Má ešte niekto taký pocit ako ja? Mne sa už dosť dlho zdá, že svet je postavený na hlavu. A vážne sa mi to nezdá len dnes a včera. Už dlhší čas mi to  doslova znepríjemňuje život. Ak to nie je len moje zdanie, zaujímalo by ma ako sa s tým vysporadúvate vy. Len nehovorte, že už ste si zvykli. Lebo na svet hore nohami sa pozerá veľmi ťažko – a zvyknúť si…. No neviem.  Je to šialené – už len tá predstava že žiť takto natrvalo – to je ako sadnúť si do toho najväčšieho ruského kolesa…. ( hádam toto ešte nebolo premenované na ukrajinské???) – Skrátka sadnúť si do nejakej tej lunaparkovej atrakcie, kde si zaplatíte – usadíte sa a oni vás TAK povozia, že chvíľami neviete, kde máte žalúdok a kam sa zrazu presunula všetka vaša krv. No a pohľad na svet hore nohami – je ako keby ste sedeli v tom atraktívnom kolese – práve v tom vrcholovom bode, kedy ste najvyššie a dole hlavou a zrazu by vypli prúd. Ale na stálo. A zostali by ste takto dole hlavou sedieť, či visieť po celý zvyšok svojho života. Áno – pekne dole hlavou….A na stálo. Doživotne!

Predstava hrozná – a teda neviem kto z vás, by si na niečo také zvykol. Človek by sa hádam zbláznil, alebo „len“ dostal porážku, či mŕtvicu….

Ale toto presne sa deje okolo nás – a nikto to nerieši.

Zvykáme si pozerať sa na svet hore nohami a nikoho netrápi, koľko ľudí tu z toho stavu prichádza pomaličky potichučky o rozum, koľkým z toho „prepne“, koľkých porazí, či raní mŕtvica.

Mali by sme s tým niečo robiť.

Lebo nečinnosť zabíja.

ZLE SA NA TO POZERÁ