JOGOVINY

Deň ako každý druhý…Či tretí. Hneď zrána mnoho kriku pre nič. Vzápätí vás niekto čo najsrdečnejšie nasrdí…Šťastlivcom by sa deň ani nerátal, keby si na niekom – niečom nevyliali svoju zlosť. Keby si na nič netušiacich obetiach neliečili svoje komplexy, nenaplnené ambície, nepodarený ( alebo v horších prípadoch chýbajúci) ranný sex, či kopec iných úchyliek. Človek zostáva stáť v nemom úžase. Žasne nielen nad sebou – že koľko toho ešte znesie, ale aj nad tým, že ako ďaleko sú ešte schopní a ochotní niektorí jedinci zájsť.

Bolo to tak na počiatku, je to tak i dnes a bude to tak na veky vekov?

Ktovie…

Boli časy keď v mene akejsi lepšej a krajšej budúcnosti  si ľudia (navzájom medzi sebou) dokázali porobiť nepekné veci. V  „lepších“ prípadoch aj hromady  špinavostí a nečestností.

Dnes evidentne iba kvôli plnším vreckám a bruchám dokážu silné individuality takmer všetko. Mravné zásady tie už dávno nie sú prekážkou, ani zbytočne zaťažujúcim bremenom na našej ceste vpred. Kvôli peniazom sme z hlavy pustili aj morálku. Na oltár našej nenásytnosti a pažravosti bez problémov kladieme už aj naše vzťahy.

Kde to zastaví? A kedy?

Už mám toho fakt dosť! Zastavte – chcem vystúpiť!

Dnes v záplave správ dňa ma upútala tá s titulkom, že uprostred Atén sa zastrelil zúfalý muž. Podľa zverejnených informácií si nešťastník strelil do hlavy na Námestí ústavy, krátko potom čo vykríkol, že nechce zanechať dlhy svojim deťom.

Ja osobne si iróniu, ani sarkazmus v takýchto prípadoch nedovolím, ale mal k tomu celkom blízko autor článku na internete, ktorý zakončil takouto úžasnou vetou:
“Hromadné rušenie pracovných miest a drastické znižovanie výdavkov na mzdy a dôchodky v dôsledku ekonomickej krízy sa v Grécku prejavuje aj častejšími samovraždami, ich počet je však stále nižší ako európsky priemer. “

Chýbalo už len dodať, to čo je v názve tohto “blogu”…

Z času na čas sa u mňa zastavia nepríjemní & nikdy nepozvaní hostia…či presnejšie povedané hosťky. Zvyknú byť hrozne otravné. Zvlášť keď sa nezastavia len tak na priedomí- či “medzi dvermi”, ale usadia sa akoby boli u mňa doma a takpovediac zapustia korene.

Neviem či poznáte ten zúfalý pocit, keď ku vám príde niekto, koho ste nielenže nepozvali, ale neprechovávate ku nemu žiadne priateľské city. Skôr by sa dalo hovoriť o pravom opaku! Neznášate ho. A tak je to aj v mojom prípade. Alebo lepšie povedané v prípade mojich návštevníčiek…Hmm. Návštevníčiek. -? Také pekné označenie si tie potvory teda ozaj nezaslúžia! Okupantky sú to! Bez srandy. Kto niečo také nezažil – nikdy nepochopí!

Objavujú sa u mňa takmer vždy v rovnakom čase …plus , mínus jeden týždeň hore dole.

Neviem síce ako- ale do budúcna budem musieť zamedziť takýmto nepríjemným návštevám. Nemám ani potuchy kade behajú – po akých tratiach, ale začína mi byť jasné, že ich grafikón sa rokmi vôbec nemení.

Budem musieť vyšpekulovať nejakú totálnu deštrukciu trate po ktorej zvyknú ku mne prichádzať. A musím to stihnúť urobiť skôr, ako sa tým potvorám podarí ma úplne vykoľajiť.

V živote sa občas stáva, že stretneme niekoho kto je pre nás z rôznych dôvodov takpovediac celý svet. Už hneď po narodení je pre nás celým svetom hlavne mama. Vzápätí sa do nášho sveta pridáva otec , starí rodičia a prípadne ďalší blízki príbuzní. Neskôr sa tam môže objaviť náš najlepší kamarát a celkom isto aj prvá láska. Najskôr len tá škôlkarska, či školácka – teda platonická a potom samozrejme tá naozajstná. Láska, pri ktorej to riadne zaiskrí. Láska, ktorá hory prenáša a zvyčajne sa nadlho práve ona stáva tým našim svetom. Deti, čo z tej lásky prídu na svet sú pre nás všetkým. Je to práve náš svet do ktorého prišli. Len okolo nich sa zrazu dokážeme točiť. 24 hodín denne a 365 dní v roku. Presne tak ako Zem okolo Slnka. Sú jednoducho celým našim svetom. Navždy. Donekonečna. Po všetky dni nášho života…

Nezriedka sa ale stáva, že niektorá z hviezd  v tom našom svete, odrazu vybočí zo svojej obežnej dráhy. Z nepochopiteľných príčin opustí ten náš svet, ktorý sa nám v tej chvíli celý rúca ako domček z karát. Nikdy predtým sme na koniec nášho sveta ani nepomysleli. A zrazu je to tu a má to pre nás fatálne následky…

**************************************************

Stretol som sa s mimozemšťanom. Celkom isto musel byť odinakiaľ – teda myslím nie zo Zeme, aj keď vyzeral úplne normálne… Myslím tak isto ako my ľudia. Ako pozemšťan.  Žiadny zelený mužíček. Nijaké anténky ani tykadielka. Jednoducho pôsobil na mňa ako obyčajný človek z mäsa a kostí. Dokonca aj keď otvoril ústa, nevychádzali z jeho útrob žiadne elektronické pazvuky, podľa ktorých by bolo evidentné, že musí prichádzať z inej galaxie. Dokonca hovoril úplne plynule po slovensky. Hmm…Zvláštne. Žeby kdesi vo vesmíre bola taká planéta, kde žijú tvorovia navlas podobní nám?  A ešte k tomu všetkému hovoria práve našim jazykom? Akosi priveľa náhod – či skôr záhad? Veľkou záhadou sme však podľa slov mimozemšťana práve my ľudia pre neho, alebo lepšie povedané pre „nich“.

„Človeče, čo ste to za ľudia?“ – oslovil ma tento záhadný neznámy a vôbec nečakal na odpoveď, ktorej by sa aj tak nedočkal, ale pokračoval: „Už dlhú dobu vás sledujeme a vôbec nechápeme vaše správanie. Básnite a spievate si o láske a pritom ste plní nelásky, zloby a nenávisti. Máte plné ústa demokracie a zdá sa, že ani netušíte čo to vlastne je, lebo vaše skutky prezrádzajú skôr pravý opak. Hovoríte si kresťania, ale často krát sa správate úplne nekresťansky. Čo ste to vy za ľudia?“-zopakoval znova otázku, ktorou to celé odpálil. A aby toho nebolo málo ešte to zaklincoval: „ A ste vy vôbec ľudia?“ – a tým ma úplne odrovnal. Zostal som stáť ako obarený. Hlavou mi v okamihu preletel film Planéta  opíc a keď sa zasekol na záverečnej scéne, v šoku som v pamäti lovil po dôkazoch  toho, že sme ľudia.

Keď som precitol a chcel mu menovať nejeden príklad toho ako sa ľudia správajú ľudsky uvedomil som si že je preč. Nebolo ho. Zmizol rovnako záhadne ako sa aj zjavil. A ja teraz rozmýšľam, že či to nebol iba prízrak a že či je to s nami naozaj až také zlé…

Na nedávnom lekárskom konzíliu doktorov Čiech a Slovenska bol potvrdený objav novej hrozby ľudstva. Výskyt tejto vzácnej a ojedinelej choroby bol zatiaľ zaznamenaný len v strede Európy- presnejšie povedané- na území bývalého Československa. Nový postrach  sa zrejme pridá ku takým obávaným diagnózam ako je Patkinsonova, či Altheimerova choroba. Postihnutý sa zvyčajne správa ako najdokonalejší pán tvorstva, trpí množstvom predsudkov. Odborníci sa zhodujú v tom, že je možné hovoriť o istej forme paranoje, kedy si chorý človek myslí, že všetci a všetko je proti nemu. Postihnutý na základe svojich rôznych nezmyselných podozrení denno-denne terorizuje svoje okolie a ničí ho stále novými a novými požiadavkami.

Ak na sebe, či svojich blízkych spozorujete niektorý z vyššie uvedených príznakov – neodkladne kontaktujte vášho ošetrujúceho pekára. V prípade, že podozrivá osoba má na perách ustavične pieseň “Kdepak ty ptáčku hnízdo máš” – tak je to celkom jasné!Bezpochyby sa jedná o spomínanú novinku medzi diagnózami. Názov dostala podľa českých odborníkov pravdepodobne na základe toho, že chorý človek ako keby mal o “patro víc”. Nie je zatiaľ známe, či sa názov diagnózy bude prekladať do slovenčiny ako “poschodie naviac”, alebo sa medzinárodne zaužíva jednoducho “patrovic”

Poznáte to : – Nič nefunguje večne. Platí to aj o mojom starom televíznom prijímači. A tiež aj môj zrak je už rokmi oslabený. Zvážiac tieto dva hlavné faktory som sa rozhodol pre kúpu nového televízora. Ten starý – s úbohou-nebohou obrazovkou, ktorej uhlopriečka mala “pouhopouhých” 55 centimentrov som sa rozhodol nahradiť  – dnes asi takým štandardom – ale v porovnaní s tým čo som mal doteraz – myslím že môžem povedať extra super triedou. Veď isto uznáte, že je rozdiel pozerať na obyčajnú obrazovku, s uhlopriečkou 55, ktorá si za 15 rokov už odblikala svoje a na obrazovku LCD LED televízora FULL HD. Po rozhodení sietí v okolitých kamenných obchodoch a tiež aj po tých internetových, som sa rozhodol kúpiť televízor cez internet. Keby toto tak videli naši starí otcovia a mamy – asi by nechápali, že čo to a ako to…Kupovať tak, že človek z domu ani nos nevystrčí, iba tým povestným prstom trochu pohne. Tak som teda kúpil a teraz už len čakám na následné informatívne sms a emaily o stave mojej objednávky. A tiež na príchod “spasiteľa” – zvaného kurier. Dnes mi moje vyčkávanie trochu znepríjemnila jedna známa, ktorá žila istý čas v Nemecku. Po tom, čo som jej spomenul túto moju kúpu televízora ona mi porozprávala o údajnej afére, ktorá sa  stala pred časom – tam na západe…Vraj istý internetový obchod sa preslávil tým, že ľuďom predával prázdne krabice. Nepochopiteľné- ale že vraj  to nie je žiadny fór. A oklamaným a podvedeným zákazníkom vraj nepomohli ani súdy. Údajne obhajoba vyhrala spor na tom, že v internetovej objednávke – to, že človek si za tú cenu objednáva iba prázdny kartón a nie tovar  – bolo uvedené povestnými malými písmenkami.

Hmm…neviem nakoľko sa toto ozaj zakladá na pravde, ale moja známa ma teda nepotešila. Už sa vidím ako pekne nášmu spasiteľovi vycálujem kôpku euráčikov a ako nestihnem ani skontrolovať neporušenosť zásielky a on odfrčí…A ja tu zostanem stáť s prázdnym obalom.

Veru nebolo by to bohviečo, keby mi ten kuriér doviezol za vyše štyristo euri prázdnu krabicu.

Hmmm…Pozerať sa tak večer čo večer na takú drahú škatuľu…

Asi by ma vystrelo!

Dnes sa málokto opýta “Ako sa máš?”. Ani priamo a ani takpovediac “medzi riadkami”. A keď náhodou sa aj spýtame- tak je to len zažitá fráza a “ako sa máš” sa spýtame, len tak – aby reč nestála. Málokto na takú otázku aj čaká odpoveď. Respektíve ho vôbec nezaujíma.

Dnes sa mi ozval (telefonicky) po dlhom čase jeden známy. Nedovolím si tvrdiť, že kamarát, či priateľ, lebo už ozaj neviem kto je s kým dnes ešte kamarát v tom pravom slova zmysle. Ale s dotyčným pánom nás spájali určitý čas spoločné záujmy. Istú etapu života sme kráčali  tými istými cestami. A ako to už v živote chodí – po čase sa tie naše cesty rozišli.

No a dnes sa mi ozval. Ak si myslíte, že sa ma spýtal ako sa mám- tak sa veľmi mýlite …V telefóne nezaznelo “Tak ako?” ani žiadne iné podobné frázy a nezmysly. Zaznela tam trochu iná otázka. Otázka takpovediac na telo. Môj dobrý známy sa ma z mosta do prosta spýtal, že či by som si našiel niekedy  asi 50 minút na to, aby mi porozprával o možnostiach nejakého úveru.

Sánka dole, šéfe – ako vraví klasik…

Je mi dosť smutno z toho, ako veľmi nás už tie peniaze opantali.

Nuž, ale čo – z ilúzií, dobrých vzťahov a vzduchu sa vyžiť nedá.

O láske už bolo popísané kadečo, ale toto dúfam ešte nie. Nerád by som dopadol ako posledne, že mi tu ktosi napíše že to je staré. Všetko zvyčajne začína tak, že preskočí akási neviditeľná iskra a ľudia sú odrazu zamilovaní.Ako sa hovorí – až po uši. V takých prípadoch jeden druhému do tých uší šepká:”Ja ťa žeriem!”-A  to sme už pri samotnej láske…ktorá ako je známe, ide cez žalúdok. Nezriedka sa stáva, že nastanú v tom žalúdku nejaké neznáme, bližšie neurčené komplikácie. Určite poznáte ten nepríjemný pocit, keď vám ktosi leží v žalúdku. No a potom odrazu sme radi, že výsledný produkt našej veľkej lásky vyjde tráviacim traktom von…

Keď sa tak na to spätne pozeráme sami nechápeme, že ako sme mohli byť do tohto “…..” tak bláznivo zamilovaní…