Tak toto ma teda dostalo! Kuriozita ako hrom! Nepoznať osobne, človeka ktorého sa to týka- tak celkom isto je to na zdvihnutie kútikov. Ale žiaľ…či skôr našťastie dotyčného poznám, tak kuriozita uverejnená dnes v hornonitrianskom týždenníku MY, spôsobila presne opačný efekt.
Janko – mladý muž, s chlapčenským výzorom, neprežil práve najšťastnejšie detstvo. Bol jedným zo šiestich detí sociálne veľmi slabej rodiny. Rodiny, ktorá sa tiesnila v biednej chalúpke s dvomi miestnosťami- kuchyňou a izbou. Ťažko aj slovami opísať neradostné detstvo týchto šiestich úbožiakov. Čenkovej deti sa mi zdali v porovnaní s ich osudom, len takým slabým odvarom…
Často som bol svedkom toho, ako deti v treskúcej zime, ráno o šiestej hodine, cupitali do 3 km vzdialenej susednej obce, do školy. Môj vtedajší kolega, s ktorým som v tom čase cestovával autom do práce, sa vždy nad nimi zľutoval- zastavil tam kde ich obiehal a odviezol ku škole. Čin hodný nielen obdivu a nasledovania, ale hlavne Nobelovej ceny mieru- či ľudskosti ( ak taká vôbec existuje)…
Neúnosné životné podmienky v tejto rodine neskôr viedli k tomu, že deti boli rozhodnutím súdu umiestnené do Detského domova. S výnimkou prvorodenej dcéry, ktorá už v tom čase chodila na učilište. Janko- najstarší z pätice súrodencov- domovákov, jeden mladší brat a tri sestry.
Ich matka sa po krátkom čase – keď prišla o zdroj príjmov – stratila kamsi preč. Po dedine sa povrávalo, že je kdesi v Čechách, či Rakúsku a živí sa „prácou“ popri cestách. Tieto fámy sa po pár rokoch aj potvrdili, keď na rakúsko-českej hranici objavili mŕtve telo neznámej slovenskej prostitútky…
Roky sa míňali. Z pätice súrodencov medzitým v domove ubudli dve dievčatá, ktoré boli adoptované do Talianska. Jankovi sa po dovŕšení osemnástky zacnelo po svojom skutočnom- aj keď veľmi skromnom domove. Izbu a kuchyňu malej chalúpky tu teraz zdieľal s otcom, najstaršou sestrou, s jej druhom a ich malým dieťaťom. Vyučenému maliarovi-natieračovi sa po návrate do rodnej obce naskytla možnosť zamestnať sa vo firme na výrobu automobilových zväzkov v neďalekom okresnom meste. Pri pohľade naňho bolo evidentné, že i napriek tomu všetkému čo zažil je vcelku vyrovnaný a spokojný mladý človek.
Presnejšie povedané BOL vyrovnaný a spokojný. Donedávna. Do chvíle kým neprišlo masové prepúšťanie – úplné ukončenie činnosti závodu v ktorom Janko pracoval. Dosť ho to vzalo, ale nevzdával sa. Nezostal sedieť so založenými rukami, spoliehať sa na sociálnu almužnu od štátu, ani bedákať nad svojim osudom. Snažil sa hľadať aspoň príležitostné brigády v blízkom okolí.
Pred pár týždňami ho to už ale začalo viac sužovať, lebo inak stále veselý chalan mi takmer zo slzami v očiach hovoril o tom aké je to všetko ťažké. Tiesniť sa v tej ich chalúpke a nemať zdroj príjmov na obživu. Bolo cítiť, že sa v jeho vnútri odohráva nejaký ťažký boj. Priznal, že urobil chybu, keď sa predvlani pýtal domov a že mohol radšej do dvadsať päťky zostať tam. Ale vrátiť to rozhodnutie späť už nejde…
Bolo mi toho chalana fakt veľmi ľúto, no neprišiel som na nič, akoby som mu v jeho situácii pomohol. Jediné čo ma napadlo, bolo len to, že som si pár krát vymyslel pre neho nejaké pomocné práce pri úprave oplotenia dvora môjho domu. Naposledy to bolo piateho júna a odvtedy som ho nevidel…
Až pred pár dňami ma šokovala správa o tom, že leží v nemocnici. Na psychiatrii. Vraj začal hovoriť z cesty. Je pravdou, že Janko je veľký futbalový fanúšik, ale údajne splietal nejaké reči o Afrike a o tom, že cestou tam sa zastaví u mamy v Rakúsku…
Neviem ako na vás, ale na mňa nasledujúca správa z tlače našich novín absolútne nepôsobí kuriozne
jogo64 s mojej strany je to zatiaľ ...
petrusha pravupodvediac som niečo ...
jogo64 myslím, že tá regionálna ...
petrusha myslím, že v novinách ...
jogo64 Martha- jasné!-Plne s tebou ...
Celá debata | RSS tejto debaty