Sem tam sa v tejto záhadnej krajinke obmedzených nemožností ešte udeje niečo čo prekvapí, pobaví a rozosmeje.Neviem či aj vy poznáte hlášku, ktorú s obľubou používa jeden môj kolega v prípadoch, keď sa má udiať niečo veľmi málo pravdepodobné:“To by sa musel v Nitre corgoň okotiť!“
Vyzerá to tak že stalo!!!
…a dali mu meno že ONUR LAKATOŠ
Každý z nás nosí nejakú masku. Nie tú karnevalovú. Ani divadelnú. Tú obyčajnú. Ľudskú. Jednu si nasadzujeme v práci. Inú medzi priateľmi. Ďalšiu doma. Niekedy sa usmievame, aj keď nám do smiechu vôbec nie je. Inokedy hráme silných, hoci by sme sa najradšej niekomu zdôverili. Tvárime sa, že všetko vieme, všetkému rozumieme a všetko máme pod kontrolou. A pritom [...]
Pamätáte si ešte časy, keď obecný rozhlas mal hlas? Taký ten skutočný. Ľudský. Trochu zachrípnutý, niekedy ufrflaný, inokedy usmievavý… ale náš.Miestny. Dnes už v mnohých dedinách oznamy číta umelá inteligencia. Veľmi čudný, neprirodzený hlas bez emócie. Raz melie ako po troch kávach, inokedy zas spomaľuje slová tak, že človek rozmýšľa, či sa nepokazil [...]
Jedny dvere sa ráno otvárajú vždy skôr než ostatné. Ticho, opatrne, aby sa nik nezobudil. Najprv zaštrngá hrnček, potom voda v kanvici, a niekde medzi vôňou čaju, chleba a prvým svetlom nového dňa stojí mama. Človek je ešte dieťa, schovaný pod perinou, a má pocit, že rána vznikajú samé od seba. Že chlieb je vždy na stole, čaj vždy teplý a čisté tričko sa akosi [...]
hmmm ...a už máme kdesi aj Šeherezádu,... ...
kri, ono sa o práci síce hovorí ...
tak za komancov sme tu mali sandokanov, ...
Celá debata | RSS tejto debaty