„To tam u vás v Kocúrkovanoch máte až 102 fašistov?“ – pichol do osieho hniezda na fejzbúkovej stránke Kocúrkovian Ondrej Milan krátko po zverejnení výsledkov volieb – u nás v Kocúrkovanoch. Asi tušíte aké peklo Ondro touto otázkou na našom obecnom fejsku rozpútal. Začali lietať hromy- blesky – v podobe obvinení, že kto je tu u nás v Kocúrkovanoch väčší idiot, imbecil, magor, psychicky narušený atakďalej a podobne. Toľko hnevu a zlosti medzi obyvateľmi našej kedysi tak pokojnej dediny ešte nikdy nebolo. Aj keď som vedel, že tento nebezpečne rozbehnutý vlak už nikto asi nezastaví – rozhodol som sa čosi urobiť… Skok do koľajiska sa mi zdal trochu riskantný, ale inú možnosť som nevidel…
„Ondro prekvapilo ma, že ty ako polovičný kocúrkovan sa takto spytuješ. Nemáš obavy sem medzi nás raz opäť prísť po tom, čo si napísal? Prekáža ti tu u nás stodva fašistov, ale so štyristodvomi podvodníkmi a pološialencami problém nemáš. A čo tristoštyridsať korupčných svíň?- Tie sú v pohode? Tiež by som rád vedel, že čo hovoríš na stosedemdesiat mafiánov, pašerákov heroínu & multioteckov medzi nami? Môže byť? A čo tá deväťdesiatka drogovo závislých? O šesťdesiatichšiestich tu vrabce čvirikajú, že raňajkujú s Nerom – To neprekáža? A päťdesiatka úžerníkov, daňových a pozemkových podvodníkov tak isto nie??? A čo hovoríš na …“
„TENTO OBSAH JE MOMENTÁLNE NEDOSTUPNÝ. Keď sa toto stane príčinou je, že vlastník zdieľal obsah iba s malou skupinou ľudí, zmenil nastavenie, alebo bol obsah odstránený“
Zrazu všetko čo som napísal bolo preč a nebolo ani celého príspevku.
Čo je? Čo sa deje? preletelo mi hlavou
Pípol a zasvietil mesendžer …“ Musel som ten príspevok odstrániť , lebo by mi asi prasklo srdce“ – písal mi Boris – administrátor našej stránky na FB
„Škoda“ – odpísal som, čo mohlo vyznieť aj dosť cynicky – obludne, ba až morbídne
Chcel som ešte nielen Ondrovi, ale nám všetkým tu u nás v Kocúrkovanoch povedať – že tieto naše žabomyšie vojny sú k ničomu. Žerieme sa tu kvôli nejakým politikom, ktorí všetci do jedného – a je úplne jedno z ktorej strany, či hnutia politik je – sú z jedného cesta. A my raz jedného – raz druhého máme za spasiteľa so svätožiarou – za nič na svete nedáme na neho dopustiť. Ešte to tak! Na môjho vodcu mi nešiahaj!!! A velebíme ho až do chvíle, kým neprídeme na to, ako nás roky rokúce opíjal rožkom, vodil za nos a sľuboval nám všetko to, o čom dopredu dobre vedel z dobre informovaných zdrojov – že práve TO chceme počuť. Vzápätí spasiteľa ukrižujeme a na obzore nás už priťahuje iná svätožiara. A pre ňu sme schopní na oltár položiť najvyššie obete. Zradiť a pourážať svojich najbližších, priateľov, kamarátov, kolegov. Zabudnúť na to kto sme a kam kráčame…