V čakárni u lekára si ku mne prisadla staršia pani – prototyp láskavej, vráskavej starej mamy. Čakáreň bola takmer celkom plná ľudí, no napriek tomu bolo v nej ticho. Skoro absolútne. Každý ponorený do svojej diagnózy, v očakávaní ortieľa z úst pána doktora.

Mĺkvu čakáreň zrazu preťal hlas vedľa mňa sediacej babičky: „To je ale pokrok!“ – Ticho v tom momente zostalo ešte tichšie a sterilnejšie. Pozrel som sa na ženu sediacu vedľa mňa, nechápajúc čo tým chcela asi tak povedať. Babička však pozerala na mňa asi takým istým spýtavým pohľadom ako ja na ňu. Evidentne čakala odo mňa doplnenie myšlienky, ale keďže som absolútne netušil, že aký pokrok konkrétne má na mysli, tak vypadlo zo mňa len také neurčité: „No to je…“ Neviem či som tým babke nahral na smeč, alebo čo – lebo vzápätí dodala: „Niektorí majú veľa a niektorí ani na chleba …“ Fúúúúha! Alebo ako vravieval jeden pán profesor na našej priemyslovke, keď zo študenta pri tabuli po pár minútach konečne vydoloval správnu odpoveď : „Jaj AHÁ!“ Takže takýto „pokrok“ mala babka na mysli. To som fakt nečakal, rovnako ako asi aj väčšina prítomných čakajúcich… Tragikomické na celej tejto situácii bolo, že začatá konverzia tak ako začala- tak aj skončila. Teda nepokračovala. Zostalo len sterilné ticho čakárne.

Ja teraz premýšľam, že či spomínaný pokrok bol hlavný problém, ktorý babku sužuje & trápi. Problém ktorý jej možno roky nedá spávať a rozhodla sa s tým zájsť k pánovi doktorovi. Veď ten je študovaný a múdry – určite poradí nejaký liek na toto trápenie… Hmmm

Ktovie či poradil?…