Stalo sa Vám už niekedy, že ste sa nad niečim pozastavili – neveriacky krútili hlavou : „To ale musel byť poriadny idiot, čo toto urobil (vymyslel atď a podobne)!“ – zažili ste niečo také?
Ja áno.
A nie raz som sa nad takým niečim pozastavil. Myšlienka na idiotov ma sprevádza takmer všade – po cestách aj necestách. Podľa množstva neporiadku, čo je roztrúsený takmer popri všetkých hlavných aj vedľajších cestách, ba dokonca aj po horských chodníkoch a čistinkách sa zdá, že sme tu všetci nenormálni. Ak nie úplne všetci, tak zrejme prevažná väčšina. Alebo je to vari v rámci normálu? Hmmm… Ktovie? Vždy keď som niečo také zočil – dumal som nad tým, že čo to asi tak môže byť za človeka, ktorý také niečo urobí. Vyhodí kdesi pri ceste odpadky , alebo (aby sme neboli len pri tom jednom príklade) „rozorie“ kolesami svojho auta, či motorky udržiavanú podhorskú lúku, ktorá je oddychovou zónou pre rodiny s deťmi. Vždy som sa v predstave snažil vytvoriť obraz človeka, čo také niečo dokáže vyparatiť a aké asi pohnútky ho vedú k takým činom. Je to puberťák – nevie čo zo sebou, alebo len tak z nudy, frajeriny a roztopaše? Alebo je to „boh“ – nemyslím toho na nebesiach, ale jedného z tých pozemských , akých je tu neúrekom a tvária sa ako majitelia vesmíru?
Ťažko povedať.
Mne ani v tých predstavách, ba ani vo sne sa nikdy nevynorila tvár takého človeka. Až raz som ho zbadal. Bolo to v kraji pod Tatrami. Za jazdy tam z otvoreného okna auta odhodil plechovku z piva! Tvár toho človeka mi bola známa. Ba dokonca som ho poznal skoro celý život! Ten človek sedel na sedadle spolujazdca v tom istom aute čo ja! Dofrasa. Tak teda takto je to! Je to úplne normálny človek! A ja idiot som si vždy myslel, že to bude niekto nenormálny! A pohnútky- príčiny, že prečo??? Nie je za tým ani puberta, ani nuda – ani nič s tým súvisiace, ba dokonca ten človek absolútne nemá chúťky hrať sa tu na boha…Tak teda prečo?
Len tak.
Urobil to „len tak“ bez rozmyslu. Toto sa stalo pred pár rokmi, ale vybavilo sa mi to v pamäti dnes, keď som mal tú česť zažiť iného podobného dobrodruha.
Videl som ho „brázdiť“ vyššie spomínanú podhorskú lúku. Z diaľky sa mi javil ako boh, no keď som prichádzal bližšie stále viac som si bol istý, že to je dajaký tínedžer, ktorý si prvý krát „požičal“ od otca auto a chce sa vyblázniť. Aké bolo moje prekvapenie, keď som prišiel ku autu, z ktorého vystupoval človek, ktorého som z videnia poznal. Pozemský boh v troch osobách. Alebo jedna osoba v troch? Boh-boh, Boh -puberťák, Boh – známy človek.
Vôbec si nevšimol, že zničil kus trávnika. Podľa neho to je v norme…
Tak teraz ozaj neviem čo v norme je a čo už nie je. Čo je normálne – v poriadku a čo je nenormálne.
Zdá sa, že žijeme v dobe, kedy sa stierajú všelijaké rozdiely a miznú hranice.
Vyzerá to tak, že hranica medzi normálom a abnormalitou je taká úzka, že si treba dávať obrovský pozor na to čo poviete! Je nepríjemné označiť niekoho za idiota, z ktorého sa neskôr vykľuje úplne normálny človek. To je tuším horšie akoby to bolo naopak …