Stretol som sa s mimozemšťanom. Celkom isto musel byť odinakiaľ – teda myslím nie zo Zeme, aj keď vyzeral úplne normálne… Myslím tak isto ako my ľudia. Ako pozemšťan. Žiadny zelený mužíček. Nijaké anténky ani tykadielka. Jednoducho pôsobil na mňa ako obyčajný človek z mäsa a kostí. Dokonca aj keď otvoril ústa, nevychádzali z jeho útrob žiadne elektronické pazvuky, podľa ktorých by bolo evidentné, že musí prichádzať z inej galaxie. Dokonca hovoril úplne plynule po slovensky. Hmm…Zvláštne. Žeby kdesi vo vesmíre bola taká planéta, kde žijú tvorovia navlas podobní nám? A ešte k tomu všetkému hovoria práve našim jazykom? Akosi priveľa náhod – či skôr záhad? Veľkou záhadou sme však podľa slov mimozemšťana práve my ľudia pre neho, alebo lepšie povedané pre „nich“.
„Človeče, čo ste to za ľudia?“ – oslovil ma tento záhadný neznámy a vôbec nečakal na odpoveď, ktorej by sa aj tak nedočkal, ale pokračoval: „Už dlhú dobu vás sledujeme a vôbec nechápeme vaše správanie. Básnite a spievate si o láske a pritom ste plní nelásky, zloby a nenávisti. Máte plné ústa demokracie a zdá sa, že ani netušíte čo to vlastne je, lebo vaše skutky prezrádzajú skôr pravý opak. Hovoríte si kresťania, ale často krát sa správate úplne nekresťansky. Čo ste to vy za ľudia?“-zopakoval znova otázku, ktorou to celé odpálil. A aby toho nebolo málo ešte to zaklincoval: „ A ste vy vôbec ľudia?“ – a tým ma úplne odrovnal. Zostal som stáť ako obarený. Hlavou mi v okamihu preletel film Planéta opíc a keď sa zasekol na záverečnej scéne, v šoku som v pamäti lovil po dôkazoch toho, že sme ľudia.
Keď som precitol a chcel mu menovať nejeden príklad toho ako sa ľudia správajú ľudsky uvedomil som si že je preč. Nebolo ho. Zmizol rovnako záhadne ako sa aj zjavil. A ja teraz rozmýšľam, že či to nebol iba prízrak a že či je to s nami naozaj až také zlé…