Bolo – nebolo, ale kedysi na Zemi panovala medzi ľuďmi morálka. Ľudia v tých dávnych dobách nepoznali slovo zákon tak ako dnes. Zákonom bola morálka. Lež kde sa vzali, tu sa vzali objavili sa medzi ľuďmi takzvaní figliari. Figliari sa vedeli tváriť mimoriadne dôveryhodne, múdro a zodpovedne. Tak ľud sa ani nečudoval, keď odrazu musel rešpektovať nielen morálku, ale aj akési zákony, čo si tu figliari povymýšľali. Do tých čias ľuďom stačil rozum a cit a ešte čosi ťažko definovateľné, čo asi nasávame spolu s materinským mliekom. A všetko bolo v poriadku. Bol si morálny – nemal si sa čoho báť. Ak sa niekto prehrešil voči morálke – čakal ho krátky proces: Šup s ním do basy!
Od čias vymyslenia zákonov sa to ale čoraz viac komplikovalo. Zákon nebol jeden ani dva. Figliari sa priam predbiehali vo vymýšľaní nových a nových. Normálny človek sa v tom všetkom nemohol vyznať. Na to vám je rozum, cit, materinské mlieko aj základné vzdelanie málo. Ale neboli by figliari figliarmi aby sa nepoistili. Aby sa tu náhodou niekto nemohol vyhovárať „Ja som nevedel“ – tak nad všetkými tými fígľami viala výstraha : Neznalosť zákona neospravedlňuje!
A tak sa v plynutí času stalo, že ľudia si zvykali orientovať sa v spleti nezmyselných zákonov a nariadení a na morálku sa pomaly a isto zabúdalo.
Až raz si ktosi na ňu spomenul.
Ľuďom sa už dlhší čas akosi nepozdávalo správanie figliarov. Ľudia mali pocit, že figliari kdesi – čosi obchádzajú a nerobia tak ako sa má. Figliari ale zákony dokázali sypať z rukáva a ľud tým vždy ohurovali a hravo umlčali.
Až raz jeden odvážlivec si dovolil postaviť sa zoči voči figliarovi s otázkou: „Pán figliar, je vaše konanie morálne?!“ Ale figliara táto otázka na telo absolútne nezaskočila. S prejavom uhladeného, dôveryhodného a veľmi milého človeka odpovedal: „Vždy som konal a konám v duchu zákona.“
Dovidenia v pekle, priatelia…