Verím, že každý kto sa venuje tvorivej činnosti, mi určite dá za pravdu. Otázkou je, že čo môžeme očakávať od okolia, či tkzv. „dotknutých“ osôb po vyprodukovaní, resp. realizácii niečoho.
Je fajn keď si niekto vaše snaženie všimne. Úplne super je, keď ho ( to snaženie) ten niekto následne aj patrične ocení. Forme ocenenia sa pritom medze nekladú. Slovami, skutkami, nezanedbaním dobrého…Horšie bývajú prípady, keď vaše aktivity síce nikto neprehliadne, ale miesto očakávaného poklepávania po pleci prichádza vlna kritiky. Tá sa zvyčajne znáša ťažšie. Ešte horšie to je – a paradoxne býva človeku dosť smutno, keď vás všetci, za to čo ste urobili, vysmejú. Kto v živote už niečo také okúsil si môže myslieť, že nič horšie neexistuje.
Omyl! A poviem vám – je to strašné a neznesiteľné.
Nikto sa nesmeje. Ani vám ani vášmu výtvoru. Žiadne emócie. Nikto nekritizuje, ani nezatracuje vás, či vaše dielo. Žiadne poklepávanie po pleci. A tak veľmi by ste si priali, aby sa ozval aspoň hlások: “Vieš čo kámo, toto je na figu, to si prestrelil…“, alebo „Tak toto ti nevyšlo…“ Nič také! Len ticho.
Ticho – ako odozva, či reakcia na niečo, je vážne najhoršie!