Predvianočný čas. Všade zhon akoby mal prísť koniec sveta. V treskúcej zime uprostred dediny leží pod holým nebom na snehu miestny človek. Jeden zo sociálne slabých… ak nie najslabších. Leží tu celé popoludnie. Uprostred dediny, kde ho musí vidieť každý aj keby nechcel. Ale nikto nič nevidí. Alebo skôr nechce vidieť. Všetci prechádzali okolo bez záujmu…Božníci aj bezbožníci. Bratia-sestry. Veriaci-neveriaci? Nikto nič nevidel…
Až večer nejaký náhodný pocestný zvolal: „Ľudia, preboha, veď je to človek!“ a zalarmoval policajtov a záchránku.
Ten napoly zamrznutý chlap by sa rána nebol dožil.
Ale takto sa dožil a na druhý večer sa už pripitý uškrňal spolu so svojimi kumpánmi na davy ľudí tešiacich sa na príchod Spasiteľa.
A dedinčania ani netušili, že Spasiteľ tu už bol.
Prišiel inkognito. A o niečo skôr… S tým nikto nerátal.