V uplynulých dňoch som bol očitým svedkom dvoch navlas podobných obrazov.Oba mali veľa spoločného,ale líšia sa dosť podstatnými detailami…
Obraz č.1
Sedel na krajnici pri hlavnej ceste a z jeho smutných očí priam kričalo zúfalstvo, beznádej a strach. Nepoznal som ho. Nikdy som ho tu u nás nevidel. Hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, aký osud, tohto úbožiaka asi postretol.Videl som ho potom v priebehu dňa ešte viac krát ako bezcieľne pobehuje sem a tam. Bolo evidentné, že čo hľadá …
Obraz č.2
Stál na krajnici pri hlavnej ceste a z jeho smutných očí priam kričalo zúfalstvo, beznádej a strach. Poznal som ho. Často som ho vídaval. No nikdy nie s takým smutným pohľadom plným beznádeje. Vôbec mi nebolo jasné, aký osud, tohto človeka asi postretol. Keď som ho videl potom ešte viac krát – ako bezcieľne chodí z miesta na miesto, absolútne som netušil, že čo sa stalo…
V obidvoch príbehoch majú obaja nešťastníci viacero spoločných menovateľov.V prvom rade hlavne to, že sú obaja nešťastní.Za tým, že prečo a ako sa k tomuto stavu ducha dopracovali, je ukrytých viacero spoločných čŕt oboch obrazov.
Obaja mali svoj domov.Svoje teplé miestečko.Svoju pohodu.
Obaja mali v tých domoch niekoho koho mali radi, koho nadovšetko milovali.A ten niekto mal zase rád ich.Zniesli by preňho aj modré z neba…
A obaja teraz – nevedno prečo – o ten domov prišli.
Obidvaja skončili na ulici.
Pes aj človek.
Pes zrejme už prestal interesovať nejaké roztopašné pánske decko, ktoré dostalo do daru inú – podstatne zaujímavejšiu hračku.Pes možno svojim správaním – brechotom a výkalmi znepríjemňoval život svojmu pánovi a susedom v okolí.
Možno sa stal jednoducho nepotrebný, nežiadúci, nadbytočný…
No „dobre“, ale čo človek???
Príbeh nechceného psíka skončil ako v dobrom americkom filme.
Hepyendom.
Našla sa dobrá duša, ktorá sa ho ujala.
Ktovie ako dopadne ten človek…