Mám rád keď komunikuje človek s človekom ako človek s človekom.
Keď to nie je na báze „Jáá som „otýc“ – gdo je vác?!?“
Je to dnes veľmi vzácna vec toto a veľmi si cením taký prístup!
Lebo v duchu toho štepkovského je fakt, že „Málo je dnes takých, málo je dnes medzi ľuďmi človekov…“
Dnes priveľa rozprávame a veľmi málo veríme.Príliš veľa upodozrievame a strašne málo dôverujeme.Viem, že také slovné spojenie „strašne málo“ je nezmysel, ale použil som ho len preto, lebo tá naša pochybovačnosť a nedôvera už má fakt strašné – obludné rozmery.
Neveríme už takmer nikomu-ničomu. Pochybujeme nad existenciou dobra ako takého.Ak náhodou ešte kdesi-ktosi koná nezištne, vidíme v ňom predovšetkým hlupáka a blázna – to v tom lepšom prípade.V tom horšom, v nás neustále hlodá červík predpojatosti, že čo asi tak ten človek tým sleduje.Myslím, že nesleduje vôbec nič.Len si chce zachovať svoju pravú tvár.
Tvár človeka.