Kedysi dávno, keď ešte nebol človek človeku až takým vlkom a žilo sa asi viac z ruky do úst, bolo zvykom ľudí na dedine chovať prasiatka. Hovorí sa im aj ošípané, prasce, bravy, či svine. To len na upresnenie – aby ma rozumeli aj v Bratislave, na Orave aj v Košicoch…
Nebolo tomu inak ani na našom dvore. Každý rok, od jari do zimy, v chlieve spokojne krochkalo jedno prasiatko. Občas sa podarilo vychovať aj prasiatka dve. Ale musím povedať, že s tým boli zvyčajne iba problémy. Pramenilo to z toho, že už od malička boli medzi nimi rozdiely. Spravidla vždy to jedno z dvojice prasiec bolo väčšie a arogantnejšie. V chlieve teda vždy bola jedna väčšia sviňa ako druhá. To väčšie prasa sa tvárilo akoby celý chliev bol iba jeho. Právom silnejšieho si uzurpovalo tie najvýhodnejšie miesta v chlieve a výbehu. V chladnejších dňoch teplé miestečko vo vnútri chlieva, počas letných páľav zas miesto v tieni výbehu. Malému sa tie maniere veľkej svine nepáčili, čo z času na čas dávalo najavo kvičaním akoby mu šlo o život. Spravidla to bolo vždy vtedy, keď dominantný brav si zaumienil lebediť a krochniť si práve tam, kde ležalo v tej chvíli ono…
Samostatnou kapitolou bolo kŕmenie. V tom bývali tie väčšie svine naozaj svine! V tých lepších prípadoch zaujímali pri válove také postavenie, že to malé sa tam síce dostalo, ale ustavične bolo odtláčané k samému okraju válova. A tak sa stalo, že to mocnejšie prasa malo vždy hustejší obsah válova a tým aj viac naberalo na váhe. No a to menšie zvyčajne len tie redšie zvyšky, z čoho sa veru moc priberať nedalo. Sem-tam sa stalo, že brav bol taký zákerák, že vôbec nepripustil svojho menšieho druha k válovu. Tam musela prísť na rad naša palica, či varecha, aby si tá sviňa uvedomila, že nie všetko patrí iba jej!
K životu prasiec neodmysliteľne patria aj potkany. Motávali sa tam, v tom našom chlieve, okolo válova, úplne bez problémov…Boli už také „ochočené“, že sa ani nebáli- ba dokonca ani „nestydili“ prísť k válovu uchmatnúť si kúsok sústa…A to všetko priamo pred našimi očami!
No neboli drzé?!