„Rukávy u zimníku odřením lesklé
čekává u rychlíků na zbytky ve skle.
Stydlivě sbírá nedopalky
ztracené v místech pro chodce
a pak je střádá do obálky důchodce.“
Taký bol kedysi (ešte v minulom storočí) obraz dôchodcu v piesni Karla Kryla.Malý kúsok z nej ma napadol dnes ráno keď som videl podobný obraz naživo.
Obraz človeka, ktorý bol nedávno jedným z nás…
Nie je to však ani dôchodca a veru sa nedá povedať ani to, že by nejako „stydlivo“ zbieral tie ohorky cigariet.
Akoby povedal klasik – jeho svedomie je čisté – nemá v ňom kúska hanby.
Izidor – akoby sme ho mohli nazvať – dokonale prevetral obsah tkzv. „kuka“ nádoby – smetnej nádoby miestnej Britvy.(Britva krčma, či vlastne už pub u nás na dedine).Na moju otázku, že či z tých „vycicaných“ špakov bude ešte niečo mať sa rozradostene vyškeril, ako dieťa ktoré práve získalo vytúženú hračku:“Jozef – to je paráááda! To je môj zdravý životný štýl!“
Nasledujúca kratučká scéna bola ako vystrihnutá zo smutno-smiešneho filmového príbehu.
„Áááá – nazdar Harpiš!“ pekne- slušne pozdravil Izo práve okoloidúceho.Harpiš ale absolútne pozdrav neopätoval. Pripadal mi poriadne namosúrený.Akoby mu niekto večeru pojedol!Veď aj nečudo!Doteraz bol totiž v našej obci Harpiš jediným, kto si uplatňoval právo slobodne a neobmedzene sa prehrabávať v kontajneroch.A dnes mu na to právo ktosi siahol!
Niekto mu vliezol do rajónu…
S tým bude musieť niečo urobiť!