Keď muži plačú je to zlé… spieva sa v jednej menej známej elánovke.Napadlo ma, že keď mamy plačú – tiež to veru nie je najlepšie.A nemusí to byť – ako titulok napovedá – len plač mám kriminálnikov.
Mamy sa zvyčajne tešia spolu s nami z našich každodenných radostí.Ale dosť ich vieme aj potrápiť, keď z času na čas z mladíckej nerozvážnosti, trucu, alebo len v chvíľkovom opojení zídeme z ciest a zabehaných koľají.Mamy nás nerady vidia predierať sa kríkmi a bodľačím.Bývajú veľmi zúfalé, keď zbadajú náš rozbehnutý rušeň, rútiaci sa traťou ako pes odtrhnutý z reťaze.Neteší ich ani protipól – keď je náš vagón uviaznutý v zarastenej, slepej koľaji.Alebo to má len na tú koľaj nasmerované …Nepáči sa im dokonca ani zdanlivá tretia cesta – stav keď naša mašinka behá hore-dole po trati.Márnivo a bezcieľne…
Po vankúšoch vo svete denne stekajú potoky sĺz našich mám šedivých. Zvyčajne ten- či tá – kvôli ktorému tečú o tom nemá ani šajn.Resp. sa tak tvári – akoby o tom nevedel…Podobne môže byť na tom celé okolie – príbuzní a známi.Len v ojedinelých prípadoch slzy zúfalstva pretečú cez prah domu.A to už musí byť ozaj veľmi zle…
Dnes som také slzy videl.Trochu mi to vzalo dych aj reč…
Počuť povedať matku na adresu svojej dcéry, že radšej by jej chodila plakať na hrob, ako sa bezvýchodiskovo trápiť nad jej stavom zapríčineným alkoholom a drogami…- tak to je naozaj veľmi, veľmi silná káva.
Znie to ozaj strašne smutne – zvlášť z úst ženy, ktorú poznám ako príjemnú, slušnú a milú pani…