Život je jedna veľká čakáreň. Čakáme v nej všetci. Či sa nám to páči, alebo nie. Niektorí trpezlivo – pokojne, iní nervózne a nedočkavo. Z čakárne sa nedá nikam ujsť. Len pekne a poctivo čakať. Nikto nemôže povedať : „Viete, čo vážení- Mňa to už nebaví…Odchádzam!“ Nič také. Ani Jánošíkov otýc by tu nemohol povedať svoju hlášku: „ Dokedy budem ešte čakat?! Ja už nebudem čakat. Povedzte mu že som ho čakav vyše pov hodyny a potom som už mosev yt.“
Osadenstvo čakárne je pestré. Sú tu ľudia všetkých vekových aj sociálnych skupín. Od neviniatok, cez nezvládnuteľných spreyerov až po starých ujov a babky demokratky. Nájdeš tu kopu nevzdelaných primitívov a hlupákov, ktorým cez rozum neprejdeš. Početnú skupinu tvoria mudrlanti typu Chrobák Truhlík, čo všade boli a všetko videli, aj keď neboli nikdy nikde. A ani nič nevideli, lebo si nedovidia ani po špičku nosa. O nič menšiu skupinu v čakárni tvoria arogantní polobohovia, ktorí sa správajú akoby to tu patrilo iba im a mali tu zostať naveky. Ale naveky tu nikto nebude. Ani hlupáci, ani múdraci. Ani chudáci, ani boháči. Čakáreň je tu pre všetkých. Dočasne. A raz sa v nej každý dočká …
Vlaková súprava, na ktorú všetci vyčkávame má zvláštny – svojský grafikón. Dá sa povedať, že chodí si kedy sa jej zachce. Nikto netuší kedy sa otvoria dvere čakárne a v nej zubatá výpravkyňa kývne na vás kosou…
A je to s ňou ako s prvým májom pred dvadsiatimi rokmi.
Keď príde – musíš ísť.